Vpodstate.sk

Camino de Santiago

Vraj sa zvykne hovoriť: Ak chceš spoznať pápeža, choď do Ríma, ak Ježiša, choď do Jeruzalema, a ak chceš spoznať sám seba, choď do Santiaga de Compostela. Takto nejako sme zvedavým spolu-pútnikom, ale aj našim známym vysvetľovali, prečo ideme na dva týždne do Španielska.

Do Santiaga de Compostela v Galícii vedie viacero ciest. Najstaršia z nich – francúzska – je dlhá osemsto kilometrov a pútnici ňou prechádzali už od 9. storočia. Je výnimočná práve tým, že sem nikto neprichádza inak ako pešo alebo na bicykli. My sme sa rozhodli prekráčať posledných dvesto kilákov. Trasa je zostavená tak, že vždy natrafíte na to najkrajšie, čo sa tu dá vidieť.

Prvý deň putovania bol náročný. Chceli sme prejsť dvadsaťdva kilometrov. Môj ruksak vážil trinásť kíl, ale už v najbližšej alberge som sa zbavila konzerv, o ktorých som si optimisticky myslela, že by nám mohli byť večerou. Výsledkom celodenného kráčania bol stav, ktorý som nikdy predtým nezažila – stáť na mieste alebo sedieť bolo veľmi bolestivé. Vládala som iba chodiť, alebo ležať.

Smerom do Mélide sme spravili experiment: Každá pôjde sama, vlastným tempom, stretneme sa pred kostolom. Pre mňa to bolo možné vďaka tomu, že mnohí pútnici mali so sebou pútnické palice, takže nebolo ťažké počuť, kadiaľ treba ísť.

Vytiahla som svoju bielu palicu. Terén pripomínal Slovenský Raj – les a chládok, ale pod nohami skaly a korene stromov, ale potom sa mi každú chvíľu zdalo, že prechádzame chodníkom, ktorý už nie je len taký dedinský. Pridala som sa k dvom ľuďom, ktorí mi mali pomôcť nájsť kostol v Mélide. Aj sa to celkom šťastne podarilo, ale po Majke a Paulínke ani stopy. Skrátka… Stratila som sa a poriadne nahnevala, keď mi zavolali, aby som pokračovala ďalej do centra, že sa tam niekde stretneme. Predsa len, v meste už nechodia s palicami len pútnici, a aj keď sú to oni, nejdú všetci po camine, ale mnohí si tiež chcú oddýchnuť v nejakom bare.

Pri otázke, kde som, odpovedám v zmysle: „…na kamenistom chodníku, okolo stromy a plot…“ Teda skoro hocikde. Zázrakom som stretla pána z Japonska, ktorý mal dcéru v mojom veku. Akosi považoval za samozrejmé, že ma bude sprevádzať. Bol to zaujímavý človek a celkom statočne znášal môj hnev. Nakoniec sme zistili, že v Mélide sú štyri kostoly. Na to sme s dievčatami nemysleli. Majku som v niektorom momente obehla a našli sme sa kúsok za mestom.

Mnohí sa občas pýtajú, aký to má zmysel, navštevovať jaskyne a hrady, bane a mestá, keď „aj tak nič nevidím“. Veľkú časť cesty som prekráčala sama, bez doprovodu. Dvesto kilometrov nie je málo. Človek sa nevyhne pocitom ako v bežnom živote. Objektívnym alebo aj nie – že niekoho obťažuje, že je to nespravodlivé, ak sa neustále potkýna a nikto iný nie, a že, a že… A je len na ňom, ako sa s nimi vysporiada, aj keď základný smer je asi trochu daný. Ísť vpred. Jednou z možných reakcií je aj veľká vďaka, že vôbec môže takto kráčať a že sa aj tak vždy nájde niekto, kto pomôže.

O rýchlych a pomalých prechodoch

Piatok večer. Poloprázdna škola. Za oknom v diaľke zapadá do Marmary slnko. Obloha gýčovo pekná, univerzita neprimerane útulná a ja sedím otočená od počítača na jednu z mojich najobľúbenejších učiteliek:

„Leni, ani neviem, prečo ti to všetko hovorím. Myslím, že by sme sa mali rozprávať aj o takýchto veciach. Prechod medzi životom a smrťou je strašne rýchly…“

Ja tiež neviem, prečo mi to všetko hovorí.

Viem len, že to zapadá do mojich myšlienok z posledných dní.

Je to zvláštny pocit. Stáť na brehu zálivu a pozerať na zlomený okraj chodníka, kde ešte tento víkend stála budova prístavu. Obrovská budova. Dnes nie je. Jedna búrka, zopár vĺn a more ju vcuclo. Celú. Prechod medzi „je“ a „nie je“ vie byť strašne rýchly.

Čakáme na storočné zemetrasenie. Veľa domov vyzerá na spadnutie už teraz. Až to zatrasie, bude v tomto preľudnenom meste veľa rýchlych prechodov medzi životom a smrťou.

Jeden deň nad nami lietalo strašne veľa lietadiel. Doteraz neviem, prečo, ale prvé, čo ma napadlo, bolo: „Začali vojnu?“ Rovnakú prvú otázku mala aj moja spolubývajúca. Je to jedna z pravdepodobných odpovedí. V Turecku je vždy veľa dôvodov na potencionálne rýchle prechody medzi životom a smrťou.

V nedeľu pri kalčete pastor prezradil, že sa nám črtá „výlet“ do Gruzínska. Povzbudiť zbor, ktorý sa cíti osamelo a zmätene z vojny… Hm, tam to tiež išlo dosť rýchlo.

Keď som sa minule vracala z prednášky, pri turniketoch na zastávke som musela spomaliť. Nedalo sa rozmýšľať narýchlo. Pouliční muzikanti nie sú nič nezvyčajné. Lenže… Keď je tým muzikantom 7-ročný chlapec, keď je tma, deväť hodín večer, zima, on sedí v tureckom sede na betóne a jeho hračkárska píšťalka úplne kvíli… Keď okolo neho prechádzajú uponáhľaní ľudia. Tisíce lúdi. Klasické istanbulské davy, z ktorých sa pri turniketoch vytvárajú rady. Dlhočizné rady. Ako sedí na zemi, je oproti dospelým ľuďom na nohách ešte maličkejší. Ten hrozný zvuk maličkého hudobného nastroja. Ozýva sa zo všetkých obrovských stien. Úplné ten prechod nemám rada.

No a druhý večer sa spoza turniketov ozýva kvílivé duo! Dvaja maličkí chlapci a… Ja vôbec neviem, čo robiť. Spomaľujem, ale aj tak nakoniec prechádzam okolo ako všetci veľkí lúdia z davu. Rýchlo preč! Nechcem to vidieť, nechcem to počuť… Chcem aby tento prechod okolo chudoby, hladu… Neviem čoho všetkého… Bol rýchly. Niekedy sa prechody dejú dosť pomaly.

Zajtra mám školu. Večer… A dvaja maličkí chlapci budú sedieť na ceste mojím prechodom. Vždy tam sedia. A ja rozmýšľam, že jedného dňa ich možno neuvidím. Že sa možno udeje ten rýchly prechod medzi životom a smrťou.

Lebo aj keď na zajtra hlásia neuveriteľných dvadsať stupňov, včera bolo päť. Prechody medzi teplom a zimou bývajú sem-tam rýchle. Ale celkom určite prichádza zima. Studená zima a ja neviem, či maličkí chlapci vôbec majú nejaké teplé “doma”.

Lenka mi v Pezinku pribalila do kufra páperku. Dnes som na turečtine dostala od spolužiaka topánky. Drahé „running shoes“, ktoré priniesla jeho návšteva z USA. Hm, omínali ich. Tak mám nové topánky s vysokou podrážkou Vibram – akurát na čľapkanicovú zimu v Istanbule.

Niekto sa stará… A ja čoskoro začnem prechádzať okolo malých chlapcov v darovanej bunde, v darovaných topánkach… Oni budú sedieť na zemi a kvíliť. A ja budem chcieť preto prechádzať ešte rýchlejšie.

Celkom hlúpo.

Lebo to by mal byť práve dôvod na spomalenie. Dôvoď na zastavenie. Pri maličkých chlapcoch, pri hocikom inom… Hocikde inde, kde sú možné rýchle prechody medzi životom a smrťou.



Ja ani neviem, prečo vám to všetko píšem. Prečo vám rozpravám o rýchlych prechodoch. Viete o nich všetko.

Asi len bezvýznamné úvahy od Marmary, nad ktorou denne zapadá slnko. A obloha je vždy gýčovo pekná. Mám to hrozne rada. Oku ľúbivá krásnota. Ako pozdrav od Boha, ktorý prináša nádej do tmavých, kvílivých podchodov, vojen, potopených prístavov, zemetrasení… Do všetkých rýchlych prechodov.

Len… Sa okolo toho všetkého potrebujem naučiť prechádzať pomaly a dokonca… Zastavovať…

Seknutý

Dnes som sa podvečer išiel previezť na bicykli. Nič výnimočné. Nasadol som, otvoril bráničku, pri prejazde záhradou som si zo stromu odtrhol šťavnaté jablko a keď som vyšiel zadnou bránkou, pustil som sa ku lúkam a k lesom s krásnou jesennou výzdobou.

Nie som nijaký veľký cyklista. Chodím sa previezť tak raz za týždeň. Tento raz som ale musel párkrát zastať a nebolo to preto, že som strácal dych z fyzickej námahy. Dych mi brala nádherná jesenná lesná cesta. A mám seknuté v krku, takže keď som si chcel vychutnať aj tú nádheru za mnou, musel som zastať a zosadnúť z bicykla.

Pred pár mesiacmi sme ako rodina urobili životné rozhodnutie. Bol to krok k nášmu rodinnému cieľu – bývať na dedine. Pre mňa to bol zároveň krok, ktorým som si splnil niekoľkoročný sen. Bývať v tej naj… dedine, ktorú poznám. Nehovoriac o tom, že keď mám sen a keď niečo veľmi chcem, tak mám pocit, že nebudem spokojný, kým to nedosiahnem. Nebol to jednoduchý krok, museli sme obetovať prakticky všetko, čomu sme sa venovali posledných desať rokov, tak trošku si aj pošliapať po osobnej hrdosti, ale za ochotnej pomoci priateľov a rodiny sme dosiahli to, po čom sme tak túžili. A tu je ten háčik. Najskôr vybavovačky, potom sťahovanie, potom začiatok školy a škôlky, nová práca mojej manželky, úplne, ale úplne iný život, kopa iných komplikácií a miest, kde život zatlačil a po dvoch mesiacoch som pomaly zabudol, na čo som sa to vlastne tešil. Takže poďme na to:

Bývame na našom vysnívanom mieste na zemi. Decká sa ráno tešia do školy (poväčšine). Máme internet, cez ktorý sme v kontakte s našimi priateľmi a cítime ich podporu. Máme nových kamarátov a možno až toľko, že sa z toho nevieme ani spamätať. Môžeme sa s nimi stretávať, lebo máme auto a keby sme aj nemali na benzín, tak chodia autobusy a vlaky, alebo bicykle. Splnilo sa všetko, v čo sme ani nedúfali, že sa môže za dva mesiace splniť. Teraz ku tomu pridajme veci, ktoré sme mali už predtým a nestratili sme ich: Zopár krásnych zdravých detí. Priateľov. Rodičov, ktorí nás majú radi a stoja za nami, aj keď to sami (ani s nami) nemajú vždy ľahké. Život v slobodnej krajine. Dosť peňazí na to, aby sme si kúpili jedlo a oblečenie a platili dlhy. :) Strechu nad hlavou a kopu iných vecí, o ktorých sa väčšine ľudí, ktorí žili na tejto zemi pred nami a tak isto väčšine ľudí, ktorí žijú na zemi teraz, ani len nesníva.

Fu, takže možno stačilo zastať a na chvíľu sa prestať pozerať iba dopredu, pretože vzadu je to tiež nádherné. A ešte ku tomu jeden nádych zhlboka, jeden výdych a zrazu sa z nejakého dôvodu začínam usmievať. Sedím na lavičke, tlačím do seba orechy a jablká a vlastne iba chytám dych. Ešte šťastie, že som seknutý.

Autor na veľkú diaľku pracuje v jednej malej žilinskej dizajnérskej firme a usmieva sa pri myšlienke na to, ako si zasadí kukuricu a jedlé gaštany.

Open House Cocktail Party 2.0

Piatok, 14. novembra o 20:00

Všetkých kamošov a fanúšikov srdečne zveme osláviť s nami náš presun. Nevieme sa dočkať na moment, keď uvidíte náš nový podkrovný office. Prosíme, určite dajte vedieť pár dní dopredu, či prídete a či potrebujete nocľah.

Hlavnými ťahákmi čo do programu budú zaiste: Miešané nápoje, pochutinky, Veni Vidi Vici súťaž na výchyt témy, privátna videoprojekcia koncertu Johna Mayera a tanec za doprovodu pop aj nepop hudby.

Viac sa dozviete na facebooku, nájdete nás na mape.

Veľmi pekne Vás prosíme, so sebou si ako vstupenku prineste zažnutý lampión.

Priamy prenos môžete pozerať tu

Básničky od Renny

ÚDEL ŽENY
Túžiš si natrhať lúčne kvety – zem je spálená.
Zostať tak navždy dievčatkom – už je z teba žena.
Upieraš pohľad na bielu stenu – samé otázniky.
Pozeráš na jasnú oblohu – výhľad zakrývajú Ti mraky.
Chceš sa hlasno zasmiať – smútok sadne na pery.
Túžiš plakať – slza sa neobjaví.
Snívaš o láske nesmrteľnej – vždy ťa iba popáli.
Viac už nechceš spomínať – kto roztrhal Tvoje sny?

Túžiť budeš naveky,
kým ťa duša neopustí.
Tak neboj sa napiť z dúhy,
Anjeli nezvyknú byť nevkusní.
Túžiš…
——

RÁNO
Vonku pláva ticho
a snaží sa jemne umlčať
uškrekotané mačky hladu.

Lampy by mali blikotať
ale kdeže?!
Podľahli rukám davu.

Kométy lietať nevidno,
nie je ten správny –
astrologicky vypočítaný čas.

Konáre stromov krstí ruka hmly.
Našli ďalšieho obesenca.
Včera tvrdil, že sa utopí.

Spíme, bdieme a máme
ako to už býva – nepokojné sny.
No čoskoro príde ráno
a strach sa vo svetle utopí.
——

KVAPKY SMÚTKU
Nebo sa zvíja v bolestiach,
roní horké slzy.
Slnko radšej zachádza,
si iný – tak cudzí.

Chryzantény už zvädli,
vylial sa snáď celý oceán.
Stáročné stromy už vyťali.
Zostal si sám. Ty.

Navôkol sa smejú,
len v tebe „čosi“ krváca.
Nuž, dnes je svet iný.
Krásne sa dvakrát nevracia.

Nebo sa zvíja v bolestiach.
Ja spolu s ním tiež.
Slnko dávno zapadlo.
Ty?

Už pre mňa neexistuješ…
——

DETSKÝ POHĽAD
Kedysi raz dávno,
všetci boli úprimní, milí.
Dospela som a zdá sa,
vaše srdcia zhnili.

Dýchate drahé peniaze,
pijete zlatú vodu.
Konečne sa uvedomte!
To neumožní stať vám z hrobu.

Pretvárka, masky úsmevu.
Ach, ste tak sladko úbohí.
Úprimne vás ľutujem,
Boh spočítal vaše dni.

Tak honobte,
naďalej sa tvárte veselo.
Naoko trápne súciťte,
vás nepovolá nebo.

Mala som vás rada,
boli ste iní.
Priskoro som zistila,
vaše srdcia zhnili.
——

NEMOŽNÉ?
Tak ťažké,
ako z piesku stavať hrad.
Bolestivé
sťa najkrutejší pád.
Nemožné,
ako žiť naveky na tomto svete.
Zbytočné,
ako snívať o snehu v lete.
Nádherné ako plameň sviece.
Krásne ako okamih milovania,
keď pohľad sa nehou roztrbliece.
Buď, nech príde,
čo má sa stať.
Nie!
Teba je nemožné milovať.

Pokým mi to sám nedovolíš.
——

TÚŽIM

Zápalka už dohorela,
dieťa vyrástlo v človeka.
Clivá pieseň doznela,
vo mne túžba odveká.

Túžim po muške zlatej,
túžim po šťastí.
Je to tak veľa?
Prosím: Nebúrať moje sny!

Autorka je čerstvo zoštátnicovaná učiteľka, ktorá miluje čokoládu. Malých škôlkárov a stredoškolákov učí, ako to povedať po anglicky.

Jablko a otepľovanie

Asi sa otepľuje. Dokonca aj tu v Belfaste už skoro mesiac môžete chodiť s krátkym rukávom, nohávom a celkom naboso. Neviem, či za to určite môže ľudstvo, alebo je to jednoducho tak. V tomto prípade mi je ale srdcervúco jedno, kde je pravda. Mal by som nakupovať zodpovednejšie.

Dospel som totiž k názoru, že ak sa deje nejaké ľuďmi zapríčinené otepľovanie, tak ho do veľkej miery spôsobujem v obchodoch. Keby som nakupoval zodpovednejšie, možno by bolo chladnejšie.

Jeden z návodov na lepší šoping sa v angličtine volá LOAF. Po slovensky by som si musel jazyk dolámať na MBZS, čo je tiež možno skratka názvu nejakého veľmi podstatného úradu, ale nemal som tú česť, takže neviem. “L” ako local (miestny), “O” ako organic (bio), “A” ako animal friendly (zvieratám priateľské) a “F” pre fair trade (spravodlivý obchod). O, A a F pomerne priamo vyplývajú z L, existuje o nich dostatok informácií a keby som sa im chcel teraz venovať, určite by som čitateľa vyčerpal oveľa skôr ako tému, a to nemám za lubom. Ponechávam teda na samoštúdium. Kto chce, hľadá a kto hľadá, nájde. Ostatných nebudem obťažovať.

Ako vravím, keby som nakupoval zodpovednejšie, možno by bolo chladnejšie. Lenže ja, nakupovač nezodpovedný, si namiesto v okolí dopestovaného jablka kúpim dovozové ktovieskade. Transport stojí peniaze, produkuje kadejaké nezdravosti, motory treba kŕmiť ďalším zlom, ktorého ťažba spôsobuje opäť ďalšie neduhy (krajiny severu sa onedlho idú hádať o ropu a plyn pod topiacim sa severným pólom). Obrovské chladené sklady atmosfére tiež pravdepodobne neprospievajú. Argument, že takto podporujem producentov v krajinách tretieho sveta je tiež číra blbosť, nakoľko za to moje jablko chudák treťosvetec dostane čosi veľmi blízke ništ a na celom tomto procese sa najviac nabalí nejaká megakorporácia. Naviac, jablko je samozrejme postriekané, aby ten transport prežilo krásne, odtrhnuté za zelena, aby nepricestovalo zhnité, zabalené v plaste a z obalu na mňa civí nápadná nálepka, aby bolo hneď jasné, ktoráže firma je taká zlatá, že ma týmto guľatým zdravím zásobuje. Ten plast samozrejme ihneď hodím na smetisko, ale to je za mestom a tam nechodím, takže neviem, takže sa nestarám. Chemikálie mi tiež asi nerobia dobre, ale to sa ešte uvidí, dokázané to nie je.

Nie som vedec, a teda neviem, či otepľovanie spôsobujem ja človek, alebo je to akási doba ohňová. Ale keď si tak uvedomím, do čoho vlastne práve zahrýzam, ani trochu by som sa nedivil, keby sa z toho zvýšila teplota. A to nielen planéte, ale aj mne.

Keby boli všetky jablká také čerstvé ako autorovo otcovstvo, dobre by bolo.

Kvietkavá kabelka

Dnes som si spomenula na dve veci zo svojho detstva. Vášeň po kabelkách a prsteňoch. Moja vychádzka do meste s mamkou bývala veľkým potešením, lebo som vedela, že budem mať nový prsteň na ruke a budem sa prechádzať so svojou kvietkavou kabelkou. Mala som iba štyri roky. Neviem, čo vtedy behalo mojou hlavou, ale ako si všímam malú Johanu, spomienky ma pošteklili.

Keď som uzrela vo výklade kabelku s tými najúžasnejšími červenými kvietkami, bola som najšťastnejšie dievčatko na svete. Ako každé dieťa som bola presvedčená, že ju musím mať a bola som pripravená predviesť ten najzaujímavejší cirkus, na ktorom by sa pobavili aj okoloidúci. Asi to bolo dobré predstavenie, lebo biela kabelka s utešenými kvietkami bola nakoniec moja. A práve vtedy sa to začalo…

Nikdy a nikde som nešla ani na krok bez svojej kabelky a bez prsteňov na ruke. Keď som išla do škôlky, skôr než som prešla cez dvere, musela som ju spolu s prsteňmi dať ocimu. Potom som sa hodiny tešila na to, ako ma oci vyzdvihne. Nedočkavo som čakala na svoju kabelku, v ktorej bol zbalený celý môj svet. Teraz mi to príde milé, možno až smiešne, keď si spomeniem na obsah toho sveta.

Musel tam byť nejaký papier, ale nie hocaký! Musel to byť pekný “notebook”, alebo niečo, čo sa podobalo malej knihe, do ktorej sa dalo písať. A samozrejme pastelky. Z každej farby aspoň jedna. Niekedy som ich použila iba ako úlomok do svojej žuvačky. Ten úlomok mi ju sfarbil tak, ako som potrebovala. Tomu sa inými slovami hovorí výhoda mať staršie sestry a brata. Naučia aj to, čo netreba.

V kvietkovanej kabelke bola vždy aj obľúbená hračka, ale obvykle nebola moja. Moje hračky neboli zaujímavé. Preto som si “požičiavala” od sestry. Rada som napodobňovala mamku, tak som si brala veci aj od nej. Keď si mami nemohla niečo nájsť vo svojej kabelke, určite to našla v mojej.

Prečo pre mňa kabelka predstavovala celý svet? Bolo v nej aj to, čo mi nepatrilo. Iba na chvíľočku som sa tvárila, že je to moje. Na chvíľu som bola iba ja a moja kabelka. Keď som bola s ňou, neprekážalo mi sedieť v kostole pri ocovi, alebo vo vlaku aj celú hodinu.

Môj svet a veľkosť kabelky sa menili spolu s mojimi rokmi. Rozmýšľam nad celým terajším svetom, ktorý si denne nosím vo svojej kabelke. Viem, že je to osobné a že nikto do nej bez môjho vedomia nepozrie. Aspoň si myslím, že nie. :) Teraz však chcem mať v nej len veci, ktoré sú moje. Svet, ktorý naozaj patrí mne.

Autorka je nadšená zo svojich nových pasteliek, ktoré sa pestro zarezávajú do papiera.

(D)efekt

Sivé decembrové ráno. Univerzitná chodba plná spolužiakov a malých červených knižiek. Zlatá hlava Komenského na smiešne ohnivých indexoch. Splývam s davom, v ktorom každý drží v ruke dizajnerský prepadák žiackej knižky vyššieho štádia. A možno len vyššieho štúdia. Aspoň oficiálne vyššieho. Strohá rada pred dverami kabinetu sa mení na deformovanú a hlučne ukvákanú elipsu nás. Z dverí po jednom vychádzajú veľké písmenká abecedy. C, E, D… Chodbovým prítmím sa nesú debaty o skúške, o ťahákoch, o novom zábavnom indexe…

S Ámosom v rukách si sadám za stôl oproti učiteľovi a čakám na prvú známku semestra. Moje meno nenáhlivo hľadá v zozname s precízne prepočítanými kolónkami bodov. Napätie a posledné sekundy nevedomosti.

„Hm…“ Na chvíľu sa mimovoľne zamračí. „Najlepšia písomka zo všetkých. K eseji nemám čo dodať,“ ukazuje mi papiere zo skúšky popísané mojím drobným rukopisom. Pozerám na červené „Excellent!!!“ vykričané trojicou vysokých interpunkčných znamienok. Ešte raz sa ubezpečuje o niečom, čo tvrdia jeho neomylné kolónky. Akoby im neveril. „Plný počet za prezentáciu.“ A stále rovnaká vráska na čele. Niečo visí vo vzduchu a ja sa raz neviem rozhodnúť, či sa už konečne môžem usmiať, alebo príde nejaké ale…

„Ale!“

Veta, ktorá ma na svedomí ironicky reverznú mimiku tvárí: „Nechodili ste na hodiny.“ Mračím sa na plné čelo. Učiteľ sa miesto mňa usmieva. „Nechýbala som ani na jednej,“ lakonicky tlmočím pravdu. Predkladám fakt, ktorý nemožno dokázať. Tvrdenie proti tvrdeniu. Hra na „kto z koho“.

„Nepamätám si vás,“ s víťazoslávnym úsmevom na tvári sa pohodlne naváža do operadla na svojej stoličke. Začínam mať pocit, že ak by mal pero, napíše to veľkým tlačeným a škodoradostne zdôrazni štyrmi červenými výkričníkmi: „Nepamätám!!!!“

Sedím tam so svojou neuverenou pravdou a počúvam: „Na poslednej hodine, kde ste opäť neboli…“ Bez zbytočných slov rezignovane pozerám na stôl. Miesto obhajovania sa ticho „neexistujem“ ako na všetkých prednáškach. Pomaly začínam veriť jeho pravde. Nechodila som do školy. „Ak ste náhodou niekedy prišli, určite ste nič nepovedali.“

Kto nehovorí, nič nevie. Nemá čo povedať. Preto je ticho. Kto nehovorí, nie je, lebo ostatní ho nepočujú, prehliadajú, nepamätajú si ho… Introverti neexistujú! Odovzdáva mi posolstvo do života medzi riadkami svojho: „Neboli ste… Chýbali ste… Nepamätám…“

„Áčka sú veľmi vzácne. Len pre tých, ktorí majú naozaj dobré vedomosti,“ nahlas zdôvodňuje bachraté B so zbytočne prehnanými bruškami. Dôkladne ho maľuje do môjho krvavého indexu a trestá ma za plné počty bodov. S čudným výrazom na tvári mi vracia vysokoškolskú žiacku knižku, na ktorej sa usmieva nepodarene nadizajnovaný učiteľský velikán. Autor školy hrou na červenom podklade ironicky kontrastuje so školou trestom.

Trest za ticho, za to, že som neviditeľná, za to, že [akoby] neexistujem. Do ukvákaného davu na tmavej chodbe sa vraciam ako ďalšie písmenko v abecede. Mlčky vstupujem do hlučných, nekonečných debát o skúške, o ťahákoch, o novom smiešnom indexe, o písmenkách… Na chvíľu je všetko iba o nich a o princípe B.

Hnevám sa na Boha, že ma stvoril. Neviditeľnú. Že mám existenčný defekt.

S vráskou na čele pomaly kráčam k východu. Hluk urozprávaných spolužiakov nechávam ďaleko za sebou. Vstupujem do obľúbeného ticha. Do defektného ticha, ktoré sa znásobuje mlčanlivou poruchou mojej osobnosti.

Ohnivý index s veľkým B ukladám do šuflíka v stole. V ušiach počujem zvuk pera na bielom papieri. Modré linajky zaplnené slovami a mlčaním, ktoré zrazu celkom jasne vidno. Mlčaním, ktoré sa dá čítať. Mlčaním, cez ktoré existujem. Zvuk pera na popísanom papieri. Efektné neticho. Nemo sa usmievam. Ako vždy. Bez slov. S (d)efektom písanlivosti.

Píšem a ďakujem Bohu, že ma stvoril. Neviditeľnú. Že mám existenčný (d)efekt.

Autorka sa spamätáva z čerstvého víťazstva v súťaži Európska cena pre mladého novinára.

Playlist 2007

Kedysi sa hovorilo “Povedz mi čo čítaš a ja ti poviem, kto si”. Treba aktualizovať. Pomer počtu kníh pred očami a iPodov v ušiach naznačuje, že skôr platí “Pusť mi čo počúvaš…”. Čo počúva V PODSTATE team? Niektorí z nás napísali o svojich najsilnejších zvukových zážitkoch za uplynulých 12 mesiacov. A spravili sme k tomu Last.fm playlist, aby bol váš zážitok dokonalý. Počúvajte, čítajte, inšpirujte sa, spoznávajte…

Cinematic Orchestra | Ma Fleur (Domino Records/Ninja Tune)
Hudobne sa album viac podobá na soundtrack života ako na zoskupenie desiatich piesní. Rovnako pôsobivé ako elektronické jazzové aranžmány sú texty skladieb, ktoré uvažujú nad smrteľnosťou človeka. Keď sláky a hlas Fontelly Bass doznejú, uznáte, že Jason Wilscoe vytvoril obraz, ktorý si aj bez vizuálov vie človek nádherne predstaviť.

Amy Winehouse | Back to Black (Republic)
Napriek konfúznym názorom na tematiku drog, lásky a sexu som vybral aj album, o ktorom som počul, že je soulová klasika 21. storočia. Skombinovaním prvkov jazzu 40-tych rokov a súčasnej hip-hopovej a popovej scény vytvorila 23-ročná speváčka niečo celkom unikátne. Album, ktorý som si teraz kúpil napriek tomu, že všetky piesne už veľmi dobre poznám. Amy Winehouse má talent, ktorý nám iste ešte veľa prinesie.

Radiohead | In Rainbows (vydané vo vlastnom náklade)
Aj keď sa už toho o albume In Rainbows kvôli netradičnému spôsobu predaja povedalo veľa, musím pár slov pridať aj ja. A to len preto, že až po necelej dekáde na mňa Thom York a jeho kapela výrazne zapôsobili. Veľké kontrasty v tempách a dynamike medzi pesničkami prekvapivo nerušia, ale vytvárajú ucelené dielo, ktoré je dojímavé na prvé počutie. Žiada si dlhší čas na pochopenie, aj vďaka čudným avantgardným textom. Doteraz som si myslel, že Chris Martin má jednoznačne najlepší falzet na našej planéte… Nevedel som, že aj ďalší Brit sa pokúša siahnuť na titul. Jednoznačne úžasný album.

Justice | † (Ed Banger)
Čestné uznanie.

(Dawson)
—-

Simian Mobile Disco | Attack Decay Sustan Release (Wichita Recordings)
Niekdajšia britská kapela Simian pomiešala karty v tanečnom hudobnom svete. Mierne skrátila svoj názov na Simian Mobile Disco a zredukovala počet členov na dvoch. Ich minuloročný výtvor patrí k mojim najpočúvanejším. Tancujúce ale pritom rozmanité rytmy a tikajúce synťáky neodporúčam do predspánkového playlistu. Čo však prekvapí, je posledná ambientálna čerešnička, ako vystrihnutá zo Star Treku 60-tych rokov.

Klaxons | Myths of the Near Future (Rinse)
Dnes sa dá už isto povedať: anglická ikona prvých rokov 21. storočia. Môj počiatočný nezáujem o ich hudbu bol vyvolaný až prehnanou medializáciou, no na konci roka som ho predsa len stiahol a stalo sa. Refrény, ktoré nie a nie vybiť z hlavy, stratosférické falzety, veľa skreslenia. To všetko v neónových farbách Nu Rave-u. Väčšina skladieb fakt stojí za vypočutie.

Dungen | Tio Bitar (Subliminal Sounds)
Škandináviu som stále obdivoval. Mám pocit, že ak by padol celý hudobný priemysel, nikomu z nich by to nevadilo. Majú totiž toľko svojho sortimentu, až sa človek chytá za šticu. Dungen bol môj náhodný objav, preto potešenie z neho bolo o to väčšie. Nikoho nezaujíma, že sa tu spieva po švédsky. Dokonca si dovolím povedať, že by mu angličtina uškodila. Absolútna autenticita zvuku, nástrojov (nádherný zvuk organu, bicích, gitár) donúti poslucháča znova a znova skontrolovať, či nestiahol niečo úplne iné, ako chcel. Áno, moji milí, švédsky pop nevyčerpateľných 60-tych, ktorý si s vami milerád vypočuje aj váš ocino. Samozrejme v IKEA sedačke.

Digitalism | Idealism (Kitsuné)
Ak sa povie nemecké duo, nabehne mi husia koža. Hneď si predstavím úžasný pseudonym, skákajúce puberťáčky (odpusť čitateľko, ale aj ja som mal 16 a viem, že ak toto čítaš nie si jedna z nich) a štýlové “pučo henz ap evribadi” do supertechno podkladov. O tom, že sa Berlín neuveriteľným tempom mení, svedčí ale aj to, že doň posledné dva roky prúdia húfy umelcov a kapiel.
Digitalism je takisto tanečná hudba, ale poňatá z iného konca ako klasická berlínska elektronika. Veď napokon, koľko takýchto kapiel hrá so živými bicími, basou, perkusiami a DJom čo spieva…? Okomentovať tento album sa dá len ťažko, keďže minulý elektronický rok priniesol asi vrchol tvorby v tomto štýle. Je však originálny, pestrý a pritom krvpumpujúci.

(Pištík)
—-
Marcus Miller | Free (Concord Jazz)
Talentovaný basista, ktorý svojím funky/jazz albumom Milky Way upútal moju pozornosť, no nie iba ako vynikajúci basista, ale aj ako skladateľ a producent. Som vdačná, že umeleci ako je Marcus si nenechávajú svoje skladby iba pre seba (to by bola nuda). Svojou hudbou dokáže rozprúdiť moju krv a deň s “Milky Way” sa zdá taký krásny a sladký.

Róisín Murphy | Overpowered (Pid)
Album je veľmi farebný a zábavný. Autorka Je jedinečná svojim štýlom a album Overpowered je pre mňa jedným z naj elektro/pop albumov v roku 2007. Na jej farbe hlasu je niečo zvláštne. Znie dramaticky a čierne, ale zrazu sa vynoria pestrofarebné bublinky a všetko vyzerá čisté a viditeľné ako po letnom daždi. Krásne spomienky. Album Overpowered je super dancing paleta.

Joss Stone | Introducing Joss Stone (Virgin Records (USA))
Všetci milovníci popovej hudby iste zaregistrovali tento nový album. Je iný a pestrejší od jej predošlých albumov. Joss Stone má veľmi dominantnú farbu hlasu. Prebúdza vo mne zabudnuté sny (aj keby šepkala, dokázala by to). Podala vynikajúci výkon a myslím si, že je to iba začiatok jej nového prejavu. Páči sa mi, že album je pretkaný úlomkami hip-hopu, soulu a R&B 60-tych rokov. Dobrý sound.
(Katina)
—-

Loney, Dear | Loney, Noir (Sub Pop)
O Loney, Dear toho veľa neviem. Priznám sa, že ani nechcem. Pripomína mi moje rané tínedžerské analógové nahrávanie, kde sa inštrumenty, ktoré máte po ruke pridávajú jeden za druhým. Keď sa naučíte hrať ďalší, tak pridáte aj ten. Niekedy mi niektorá pieseň znie ako nejaká stará protestanská kvôlisvojej hudobnej štruktúre, budovaniu a nespočetnému množstvu veršov. Nech tak aj zostane. Hudba nevinná a plná objavov.

Manu Katche | Playground (ECM)
Hlboko atmosférický album, kde sa frontman Manu ako bicista neočakávane nebojí byť utiahnutý do pozadia zvukového obrazu. Tým je ale nálada oveľa autentickejšia. Hudba, ktorá mi pomáha zoradiť si myšlienky. Znie naozaj ako jazzový band na javisku niekde v parížskom klube.

Silje Nergaard | Darkness out of Blue (Universal Music Group)
Silje sledujem už niekoľko rokov a dostala ma keď sa Norah Jones zdala ako to pravé orechové. Tento nový album nahratý s úplne novou zostavou hudobníkov naznačuje trošku iný smer od tých minulých. A to v dobrom. Prvky down tempa na akustických nástrojoch, dlhé inštrumentálne časti a Siljina interpretácia sú nezabudnuteľné. Až na tú gospelovku pred koncom albumu je to ucelená atmosféra a vždy sa pristihnem, že keď si chcem vypočuť iba jednu skladbu, musím aj kompletný zvyšok.

Róisín Murphy | Overpowered (EMI)
Takto si ideálne predstavujem dance hudbu. Bodka.

(Stano)

Tak a teraz už bežte počúvať a nechajte nám tam v komentároch aj svoje playlisty, nech sa dobrá hudba šíri.

Sedem NAJ filmov roku 2007

V nádeji, že o dobrých filmoch nie je nikdy neskoro hovoriť, sme sa rozhodli, že si v Elemental tíme odhlasujeme zoznam siedmich najlepších filmov minulého roka. Ku každému z nich vám niečo napíšeme, takže ak by ste si náhodou chceli svoju cestu ku dobrým filmom trošku skrátiť, čítajte ďalej.

Enjoy!

BABEL
(Stano)

Zmätok by sa mohol chápať ako problematika dorozumievania sa, pretože vo filme úzko osciluje až päť jazykov, ak nerátame znakovú reč hluchonemej hrdinky z Tokia. V štyroch rôznych príbehoch sa zúfalstvo mieša s nepochopením a bezmocnosťou postáv. Neporozumenia zrodené z kultúrnych, jazykových a triednych bariér sú na tej istej úrovni ako tie, ktoré sa objavujú medzi rodinnými členmi. Zobrazujú pri tom svet poprepájaný netušenými cestami a svet vystavený hlbokej kríze, ktorá pohrozuje odcudzením aj samého človečenstvo od seba. Oscarová hudba, výnimočné výkony hercov (Bratt Pitt, Cate Blanchett, Gael Garcia Bernal), ale aj nehercov a fotografia (Rodrigo Prieto) sfarbujú obe strany spektra od suchého Maroka a Mexica až po fluoreskujúce Tokio ako kinematografické dielo, na ktoré sa nezabúda.

DANNYHO TRINÁSTKA
(Števo)

Voľné, už tretie pokračovanie pôvodného titulu Ocean’s Eleven, v ktorom sa zasa stretávajú hviezdy Hollywoodu. Ľudia, ktorí milujú staré “bondovky” kvôli “supertechnologickým” postupom v boji proti zlu, si prídu na svoje. Celý film je situovaný do prostredia, kde peniaze hrajú len vedľajšiu rolu popri záchrane starého priateľa a udržaní trinástky za akúkoľvek cenu. Za zmienku stojí určite jeden z najlepších soundtrackov za minulý rok.

ONCE
(Tomáš)

Film Once ma dostal asi z časti tým, že v ňom hrá česká herečka Češku, čo je úplne nádherné, z časti tým, že je to veľmi nezvyčajný, nemuzikálny muzikál (lepšie vysvetliť neviem, no bol som nehorázne vďačný, že každá pesnička dohrala až do konca), ale hlavne ma dostal svojím príbehom.
Dvaja zadaní, mladí ľudia, ktorí sa vo svojich stálych vzťahoch dostali do slepej uličky a majú to chuť vzdať, sa náhodou stretnú a preskočí iskra. Namiesto klasického scenára, kde sa spolu potom vyspia a všetci im ticho závidíme, aké je to jednoduché, nás príbeh týchto dvoch nesklame plytkosťou, ale necháva silný pocit nádeje, že človek sa nemusí vždy bezducho oddať svojim pocitom a stratiť svoju tvár, aby našiel šťastie.

JUNO
(Števo)

Dnešná doba ovplyvňuje silným spôsobom aj film. Čím ďalej, tým viac sa dostávajú do popredia nezávisle filmy s problémami bežných ľudí. Juno je dievča, ktorej príbeh mi veľmi pripomína príbeh z filmu Knocked Up (2007). Má len šestnásť, ale jej rozhodnutia, správanie, pohyby a rozprávanie vás úplne dostanú. Skvelé herecké výkony a scenár ako z vedľajšej brány ešte umocní minimalistický indie-folkový soundtrack. No, zdá sa, že ani náš svet nie je vysokorozpočtový.

ŽIVOTY TÝCH DRUHÝCH
(Tomáš)

Životy tých druhých je nádherne prepracovaný vhľad do čias komunizmu. Je to príbeh príslušníka štátnej bezpečnosti, ktorý podľahne zdravému rozumu a nemôže inak – len sa nevedomky stať hrdinom. Pre každého, kto zažil komunizmus, to bude náplasť na dušu a pre tých, čo to “šťastie” nemali, krásna a veľmi dôležitá lekcia.

ŠŤASTIE NA DOSAH
(Katina)

Byť rodičom, úprimnosť, láska, sen, naháňať sa za šťastím (čo je aj sám názov filmu) sú charakteristiky, ktoré vo mne zanechali stopy. Film vystihuje krutú realitu života. Najjednoduchšie je dať sa ovplyvniť inými ľuďmi a vzdať sa svojich snov len preto, lebo ľudia povedia, že to nedokážeš, alebo sa vzdávať všetkého, čo milujeme, lebo to prináša veľkú obeť – budovať je ťažšie, než búrať.
Celkom ospravedlnene si povieme, že človek má právo stať sa sarkastický, nenávistný a nahnevaný. Čo je naopak na tomto filme úžasné, je láska, viera, sen… Sú to veci, ktoré nás posúvajú dopredu a dávajú nádej, že šťastie predsa len existuje. Môžeš byť nahnevaný, môžeš plakať, byť unavený… Ale zostať silným a nevzdávať sa, je výzva. Pri tomto filme si človek uvedomí, že nič nie je nezvládnuteľné.

SIMPSONOVCI VO FILME
(Tomáš)

Na Simpsonovcov nikoho prehovárať netreba. Film, na ktorý bola rezervovaná web doména už v apríli v roku 1997, sme si hodnú chvíľu počkali. A ako nefanúšika (doma neboli Simpsonovci dovolení, nepýtajte sa ma prečo) ma film dostal možno práve tým, že mi tak milo-vzdialene pripomenul moje detstvo. :)

Štýly písania sa rôznia, keďže článok, ako sme už spomínali, je výsledkom spoločného úsilia viacerých ľudí. Zelenú dostali aj filmy, ktoré boli natočené v roku 2006, ale na plátna sa dostali až v minulom roku.

O ohňostroji, subkultúrach a malej Miške

Mala som si zobrať rukavice.

Píšem si do zápisníčka, čo všetko sa tento rok stalo. Pozitíva a negatíva, miesta, kam sa mi podarilo ísť, ľudí, ktorých som stretla, veci, ktoré som po…kazila. Je mi strašne zima na ruky, ale hrdinsky obraciam ďalšiu stranu. Sedím pri East River, pri malom stolíku a pozorujem šialených bežcov, ktorí sa tu premávajú v šortkách, psov v štrikovaných svetroch, Empire State Building, ktorá svieti na zeleno-červeno, požiarnické auto, ktoré vydáva neslýchané zvuky… Taký bežný zimný deň na Manhattane.

No a potom som tu ešte ja, môj zápisník a môj rok.

Podarilo sa mi dostať na mnohé miesta tento rok. Mala som tak trochu šťastie a tak trochu som si to oddrela. Ale byť za polrok v New Yorku dvakrát, to veru nebol plán, ani tajný. Ale život sa melie a treba ho žiť. A tak som tu.

Keď som tu bola prvýkrát pred štyrmi mesiacmi a prvýkrát prechádzala večer z Coney Islandu na Manhattan metrom cez most, to čo som videla mi vyrazilo dych. Majestátne, krásne, tisíce svetielok, cudzie, desivé, veľké, veľké, veľké, Downtown, Uptown… Zatočí sa vám z toho hlava. A ja uprostred, nedôležitá, malá, hlúpa. Spýtala som sa Silvie, svojej sestry, ako si na toto zvykla. Povedala, že hlavné je vytvoriť si vlastný mikrosvet. Subkultúru, v ktorej človek môže existovať, byť šťastný, a potom si výhody tohto mesta môže užívať.

Ale byť tu sám, aspoň keď ste ako ja, je deštruktívne. No dni prešli a ja som začala objavovať New York. Nielen Sochu slobody a Wall Street, ale aj malé uličky v Little Italy a Greenwich Village, Soho a sochy Franka Stellu na streche Metropolitan Museum. Objavila som obchod Conways, hneď vedľa Macy’s, ktorý som si mohla aj dovoliť, stretla som Miloša Formana, Kim Ki-duka a Cameron Diaz v jeden týždeň. A ľudia sa ma začali pýtať na cestu. Začala som sa cítiť slobodne a šťastne. No, šťastne v rámci možností… Pokojne bude asi lepší výraz.

Ale to všetko bolo predtým. Potom som v septembri odletela, v Paríži som samozrejme takmer nastúpila do zlého lietadla, ale koniec-koncov, došla som domov.

A potom, ako som už spomínala to o tom živote, som priletela naspäť.

Vianoce a Nový rok… Opäť v New Yorku. Tentokrát za mnou priletela Anka. A Veronika. A Huso. Opäť som zakotvila v Gramercy Parku na dvadsiatej ulici, stará dobrá adresa, opäť ma tu čakali Michelkine rozžiarené očká. /Moja neter – najkrajšie, najvtipnejšie a najnerozmaznanejšie dieťa na svete by the way./ A začali sa nové dobrodružstvá. Veď som predsa v New Yorku, kde pristávajú všetci mimozemšťania, všetky teroristické útoky mieria sem, bývajú tu všetci priatelia, všetci sa tu stávajú bohatými a žijú svoje sny. A keď sa roztopia ľadovce, v knižnici lenpätnásť blokov odtiaľto prežijem… Našťastie.

Spolu s Ankou a Miškou sme sa v kočiari túlali po uliciach, prechádzali pri rieke.

Úplne najlepší bol Silvester. Vybrali sme sa do mesta – kam inde ako na Time Square. Naivne o desiatej večer. Pozorovali sme ľudí, krásne oblečených s fľaškami v rukách, ako utekajú na párty, postáli sme chvíľu pred domom Julie Roberts, či neuvidíme nejakú tú celebritku a keď nám začalo byť zima, prešli sme až na šiestu avenue, kde nám policajti povedali, že Time Square je plné, reštaurácie obsadené a že púšťajú len ľudí späť do hotelov. Tak sme sa otočili a len tak všelijako pobrali domov a míňali ľudí, opitých, fajčiacich, kričiacich, plačúcich, zháňajúcich taxík, pijúcich, zhúlených, smiešnych… A na dvadsiatej tretej sme sa úplne naraz s Ančou otočili a vošli do kostola. Bol tam klasický koncert, ale po chvíli začali spievať Open the eyes of my heart, Lord… Nielen po anglicky. Bola tam operná speváčka, ktorá to odspievala v taliančine. A pri posledných, trochu upravených veršoch piesne… I want to see You, I want to hear You, I want to know You, sme sa s Ankou na seba pozreli… Tak predsa len, čokoľvek sme dnes večer videli, skončili sme doma. A keď hovorím doma, myslím tým doma.

Potom sme vybehli z kostola a utekali k Silvii, dali sme si prípitok na streche a pozreli priamy prenos z Time Square… Spustili tú ich slávnu guľu a zase odbojkotovali ohňostroje.

A ja tu teraz sedím a spisujem si zoznam miest, kam pôjdem tento rok.

Brutálne mi mrznú ruky. Ale musím ešte spísať aj zopár zistení a objavov:

S kamarátmi sú všetky miesta zaujímavejšie
V Kukovej máme pred kultúrnym domom väčší ohňostroj
Najkrajšia vec na New Yorku – malá Miška
Subkultúry – veľmi dôležité!
Nezabudnúť sa zapísať do knižnice – len pre istotu, keby to o globálnom otepľovaní bola naozaj pravda.
A tento rok pôjdem… Tak ale to sa naozaj nedá… Bez rukavíc…

Autorka je štátnicujúca študentka, ktorá vie všetko o Imanuelovi Kantovi, ale nie je schopná si už šesť rokov spraviť vodičák.

Paris, je t’aime

Všetci ma upozorňovali na dve veci:

1. Pozor na psie hovienka na zemi. Paríž je nimi posiaty.
2. Hlavne sa nemám pýtať Parížanov na cestu. Zákonite ma pošlú opačným smerom.

S týmito varovaniami a s troma mapami som nastupovala do lietadla. Júlia dostala tento výlet ako darček k promóciám, ja k narodeninám a chudák Ferko naň minul celé prospechové štipendium. Ale stálo to zato. Napriek tomu, že moja francúzština pozostáva aj po návrate z piatich slov a moje merci znelo až nebezpečne anglicky…

Je to dokonalé mesto. Atmosféra vás zrazí do kolien a ak milujete umenie, ste na tom najsprávnejšom mieste na svete. /Adjektívum správny sa nedá stupňovať, vedeli ste?/

Rozhodli sme sa nebyť typickými turistami, ktorí si odškrtávajú na mape, kde už boli, ale zobrali sme to veľmi pohodovo: užívať si atmosféru a pozorovať ľudí. Jeden môj učiteľ raz povedal, že nepotrebuje kino, divadlo ani televíziu. Stačí mu pozorovať ľudí ráno na zastávke, vo vlaku a sleduje spleť príbehov, ktoré sa mu mihajú pred očami. Na to som stavila aj ja. Sledovať v metre, ako sa priemerná etnická vzorka ľudí mení s narastajúcou vzdialenosťou od centra Paríža, až nakoniec na Allnay sous bois vystúpime my traja, desať černochova dve miešanky. Raz sme sa nechali odviesť na konečnú metra opačným smerom – do mrakodrapovej časti, kde môžete vidieť dutú kocku a v nej archu. Cestou naspäť sme pozorovali rozhovory managerov a investorov, maklérov a sekretárok. Všetci boli takí veľmi dôležití. Miestami sme sa cítili ako loseri, miestami sme ďakovali, že žijeme, našťastie, v akomsi inom vesmíre. Predstavenie sa vydarilo.

Ja osobne som sa strašne tešila na Montmartre. Nielen kvôli Amélii, ale aj Van Goghovmu geniálnemu pointilistickému Pohľadu na Paríž z Montmartru. Tušila som, že to bude iný svet. A bol. Od agresívnych Arabov presviedčajúcich vás, že zaplietanie náramkov priamo na vašom zápästí je skutočné umenie, až po neuveriteľného harfistu hrajúceho pod Sacra Ceur. Vedela som, že by bolo dobré aspoň sa zastaviť na Montparnasse. Už len kvôli knihe, ktorú teraz čítam – býval tam Man Ray, vyčíňali tam dadaisti, surrealisti predstavili svoj prvý hraný film s Kiki v hlavnej úlohe… Ani nehovoriac o Leninovi, ktorý tam sníval o ruskej revolúcii. Prebehla som bulvárom, ktorý dnes nevyzerá ani trochu umelecky. Kaviarne, kde pil Chagall s Modiglianim kávu, sú dnes predražené prvotriedne reštaurácie.

Nič nezostáva také isté. Nielen mesto mení charakter a tvár. Aj Seina je už úplne inou riekou, aj zvony na Notre Dame znejú inak… Chýba Quasimodo? Zostáva však tá istá nostalgia a svetabôľ, ktorého sa chcete zbaviť, aby vám potom neskutočne chýbal. Musela som si zapísať:

22- 04- 2007, Notre Dame, Paríž
je to úžasné, že si tu.
žmurkáš na mňa cez farebné sklíčka.
vidím sa Ťa prechádzať pomedzi tisíce sviečok,
zastavíš sa za stĺpom a chvíľu počúvaš zbor.
pozoruješ tisíce tvárí, ktoré sa tu míňajú
každý deň.
Parížania Ťa museli veľmi milovať,
postavili Ti tento dom. volajú ho síce
Naša Dáma, ale predsa.
si tak blízko.
a všetci obdivujú Tvoj dom.
nie si z toho unavený? Ja by som bola.
si omnoho krajší. Si omnoho väčší.
ťažko uveriť, že tomu neveria.
je to úžasné, že si tu.
je úžasné, že si tam vonku.

Bolo toho tak veľa, že je lepšie o tom napísať. V mysli akosi všetko bledne hodinami. Napísať o čom? O tom, že som rada, že Eiffelovku po Svetovej výstave v roku 1900 nerozobrali, ako to mali na pláne? A dokonca som rada, že na ňu namontovali tých milión malých žiaroviek, ktoré každú hodinu blikajú? Už len napísané to znie ako gýč. A predsa! Keď pod ňou stojíte so zaklonenou hlavou a s otvorenými ústami, niečo na nej je. A vy sa pristihnete pri tom, že ju podvedome hľadáte, kdekoľvek v Paríži by ste boli.

Napísala by som aj o ostrove Srdce Paríža, kde stojí Notre Dame. Má tvar lode a na jeho prove… prov ostrova, hmm… sa pri západe slnka stretávajú rodiny, umelci, gitaristi, zaľúbenci… Všetci sa tam premiešajú, večerajú, spievajú, spomínajú, pijú víno a pozorujú slnko. A vy tam sedíte a aj keď neviete po francúzsky, patríte tam. Aspoň v tej minúte. Patríte tam. Tak táto spomienka nevybledne tak skoro… Pamätá si srdce lepšie ako myseľ?

A ešte zopár tipov. Jednoznačne plavba loďou po Seine – lepšie v noci ako cez deň, a potom Versailles – ak budete mať väčšie šťastie ako my a jeho pracovníci nebudú štrajkovať. Choďte tam v nedeľu. Vtedy striekajú fontány. My sme boli samozrejme v utorok. Ďalej neverte, že Louvre je v pondelok otvorený do 22:00, nech sa to píše na webe, aj v múdrych brožúrkach – potom budete mať na 2000 rokov umenia hodinu a pol ako my… Definitívne sa nevzrušujte pre Monu Lisu – aj tak tam určite nevisí originál. Julka sa na mňa dodnes hnevá, že som jej svojou teóriou pokazila zážitok. Čo ale musíte vidieť je socha Niké Samotráckej – najgeniálnejšia socha našej epochy. Ak chcete vedieť prečo, pokojne sa ozvite. Ďalšia povinná zastávka – Múzeum D´orsay – je tam všetko čo nie je v National Gallery a v Tate v Londýne, poprípade v Metropolitan v New Yorku – impresionisti, čo by ma až tak netrápilo, ale Van Goghova izba…

Tak to by bolo zhruba všetko. Takmer… Bývali sme u Pafona – človeka, ktorý prišiel z Laosu ako utečenec a dnes vedie kozmopolitný baptistický zbor. Pripravil pre nás izbu, každé ráno nám spravil raňajky a keď sme odchádzali, daroval nám kartičky so svojou adresou. Aby sme vedeli, že sa tam môžeme kedykoľvek vrátiť. My, aj naši priatelia… Našťastie, vtedy ešte nevedel, koľkých Paríža-chtivých kamarátov máme. Ale o to nejde. Ide o neuveriteľné poznanie, že je úplne jedno, či sme z Paríža alebo z Kukovej. To, čo je dôležité, je pre Koho bije naše srdce. A všetko je jasné. Paríž vám otvorí dvere, nikto vás nepošle opačným smerom, dokonca sa rušňovodič metra vykloní z lokomotívy a spýta sa, či nepotrebujete pomoc. Asi to nie je normálne. Ale kto nám sľúbil normálny život…

A zrazu vám už ani tie psie hovienka až tak veľmi neprekážajú…

Autorka článku miluje Paríž!

Pohľad do škatuľky

Vyhrať komerčnú súťaž môže byť skvelým začiatkom úspešnej kariéry najmä v oblasti šoubiznisu. Teória potvrdená toľkými reality show. Supermodelky, milionári alebo minimálne ich nevesty, tanečníci a speváci. Vždy v príjemných mantineloch popu alebo iného mainstreamu. Je fajn, že objavia váš talent. Povesť rýchlokvasenej slávy sa však s vami tiahne ďalej. Napriek tomu, že máte konkrétnu predstavu o smerovaní kariéry, skvelú kapelu aj nový album a v hlave aj v srdci viac, ako o vás možno tušia.

Skúsme sa o tom porozprávať s Katkou Koščovou, „našou prvou slovenskou superstar“.

- Ahoj Katka, ako si sa mala za posledné dni?
No, v poslednom období je to také zvláštne. Buď sa mám veľmi dobre, alebo veľmi zle. Striedajú sa u mňa také vlny. Dokonca počas jedného dňa vystriedam rôzne nálady. Ale asi je to aj tým, že teraz pripravujeme turné, takže samozrejme nič nestíhame. Ráno hrávam v Detskom kočovnom divadle DRAK, kde hrám líšku v predstavení Tri prasiatka a potom máme skúšku s chalanmi. Samozrejme, deň pred turné sa nič nestíha, dnes som kričala na chalanov, plakala… Asi som hysterka alebo čo… Dostávam sa do mániodepresívnych stavov… Ja už sa tak teším, že pôjdem spať.
(čas, kedy bola položená táto otázka: 23:12, pozn. autorky)

- Okrem turné máš nový aj album. Ako by si ho ohodnotila? V čom je iný?
Pre mňa je dôležité to, že sme si ho robili sami. Autorsky som na ňom participovala, čo sa hudby aj textov týka. Okrem toho sme zmenili producentský tím, nahrávali sme v prešovskej Perine, kde sa s tým Randy, zvukár, fantasticky vyhral a Maťo Migaš je producentom. Štúdio je na ulici, kde bývam, takže som nahrávala v teplákoch. A tým, že sme na to mali viac času, je pre mňa osobnejší. Asi aj vyzretejší.

- Máš nejaké hudobné vzory? Alebo hudobníkov, s ktorými rada spolupracuješ?
Moji najobľúbenejší hudobníci sú chalani, ktorí so mnou hrajú v kapele. Bola by som veľmi rada, keby sme mohli spolu rásť hudobne, aby sme sa zlepšovali – ja v technike spevu a všetci sa ešte máme čo učiť. Preto nemám ambície robiť s niekým duety. Ale keď už, tak s Andym Belejom, čo je výborný prešovský jazzový spevák a klavírista. Tiež veľmi rada spolupracujem s IMC triom. Oni robia skvelý jazz. A s Ľubom Šrámekom, s Milom Suchomelom a aj s Peťom Lipom.

- Študovala si estetiku v kombinácii s filozofiou. Prečo si si vybrala práve toto a čo ti je bližšie?
Ja som chcela študovať muzikálový spev na JAMU v Brne, ale tam ma nevzali a keďže mám veľmi rada divadlo, tak som sa rozhodla pre estetiku v Prešove – tu je totiž dosť teatrologicky orientovaná. A filozofia ma baví, aj keď musím povedať, že nie som filozofka na plný úväzok. Nepíšem traktáty a tak. (smiech) Pravdepodobne teraz už len kĺžem po povrchu. Aj keď som diplomovku písala z filozofie, asi viac inklinujem k umeniu, čiže estetika je mi asi bližšia. Ale určite sú obe tieto vedy veľmi prepojené.

- Ak teda umenie, tak ktorý druh umenia máš rada okrem hudby, samozrejme?
Ja milujem výtvarné umenie. Aj keď je pravda, že na školu som šla kvôli divadlu, už zopár rokov ma veľmi baví práve výtvarné umenie.

- Kto sú tvoji obľúbenci?
Mám veľmi rada Modiglianiho, Marca Chagalla, Parížsku školu celú a samozrejme post- impressionistov.

- Ktorá galéria ťa chytila za srdce?
Mne sa veľmi páčila stála expozícia v National Gallery v Londýne a tiež ALCMA – Los Angeles, ale je pravda, že vtedy tam hosťovali umelci z Petrohradu. No a Louvre ma až tak veľmi nebavil, keďže najviac milujem 19. a 20. storočie, takže keď Paríž, tak jednoznačne Múzeum D´Orsay. Niečo neuveriteľné! Prišla som tam ale hodinu a pol pred zatvorením, takže som ani nedýchala. Určite sa tam musím vrátiť.

- Absolútne súhlasím. Porozprávajme sa o tebe ako o človeku. Čo ťa teší? Čo máš naozaj rada?
Úplne najradšej som s ľuďmi, s ktorými mi je dobre. Stretneme sa u nás alebo u Qta alebo u Maťa – to sú moji kamaráti a hráme Bang! Tomu sme úplne prepadli. Po období Osadníkov a Carcasonu je to teraz Bang! Včera sme si dali napríklad siedmi ľudia 4 partie a bolo nám dobre.

- Čo naopak nenávidíš, čo nemôžeš zniesť?
V poslednej dobe ma dokáže neskutočne rozčúliť nezodpovedný prístup ľudí. Ak majú niečo, alebo niekoho na starosti a kašlú na to. To ma privádza do zúrivosti. Asi je to tým, že sa ma to teraz viac osobne týka. Keď nejdú veci tak, ako by mali, alebo mohli, a nie je to mojou vinou.

- Tento rozhovor robíme pre Elemental media a ich občasník V PODSTATE, ktorý informuje kresťanov aj nekresťanov v jednotnom cyberpriestore o tom, čo je nové v kultúre, vo filmoch, v hudbe… Aký je tvoj postoj k netu, hovorí ti niečo MySpace?
No, ja som sa asi mala narodiť pred sto rokmi, čo sa techniky týka. Viem zapnúť počítač a napísať si niečo vo Worde. A vieš čo? Konečneee viem poslať prílohu, chápeš? (smiech) To som sa naučila minulý rok, a to mám 25 rokov.
- Wow, tak to gratulujem!
Keď počítače hučia a mne to nerobí dobre. Ja to doma zapnem a ide ma z toho šľak trafiť. Hej, a pamätáš si, keď si bola v Anglicku… Vieš, všetci tí ľudia, čo chatujú… Ako sa to volá…
- ICQ, Kati…
Hej, presne to. Pamätáš, keď som ti napísala e-mail a ty si mi hneď odpísala, a tak som ti ja odpísala a takým spôsobom sme si vymenili asi 10 e-mailov jak také Haňe dve. Zabudni na ICQ! Ale nie, ja to beriem. Viem, že sa na webe dá nájsť veľa skvelých vecí. Niekedy si hľadám texty piesní a tak. Ale zdá sa mi hrozné chatovať s niekým, kto býva dve poschodia podo mnou. Na druhej strane, keď je niekto ďaleko, tak to je skvelý spôsob komunikácie.

- Viem, že ty to pravdepodobne neriešiš, ale mnohí ľudia sa na to pýtajú mňa aj iných. Ako to je vlastne s tebou? Hráš s hudobníkmi, ktorí sú známi na gospelovej scéne, niektoré cirkvi si ťa od tvojho úspechu privlastňujú, iní nevidia na tvojej hudbe nič kresťanské… Ako to vnímaš ty? Kde je v tom všetkom tvoje miesto?
Ja mám pocit, že tým, že hrám s chalanmi, ktorí všetci hrajú nejakým spôsobom aj v gospelových kapelách, alebo minimálne chodia do spoločenstva, tak aj mňa tá kresťanská spoločnosť prijala. Z čoho sa na jednej strane veľmi teším, a na druhej strane sa trochu bojím očakávania, že sa aj ja vyberiem týmto smerom, pretože to tak necítim. Ale zase, keď spievate chvály, je to pre mňa strašne silný zážitok a neraz sa mi stalo, že som sa rozplakala. Také katarzné je to pre mňa… (smiech autorky – pozn. autorky)
Čo, povedala som niečo zlé?

- Nie, máš pravdu, to je ten taký dionýzovský princíp vo worshipe…
(smiech oboch) To bolo výborne… Dionýzovský princíp… Ale vidíš koľko pohanských zvykov je v kresťanstve. Teraz som čítala Legosa, vieš, o stredoveku a o princípoch kresťanstva… Zase odbieham, áno, prepáč, viem…

- Ďakujem. Tvoj klavirista Huso začal svoj vlastný projekt Komajota, ktorý momentálne valcuje slovenské rádiá. Čo ty na to? Dopraješ mu to?
Doprajem mu to. (s dôrazom) Aj keď ma mrzí, že ho ako kapela strácame, pretože sa krásne rozbehli a majú toho veľmi veľa a je úplne normálne, že Komajota je teraz pre Husa prioritou. Takže aj teraz s nami odohrá asi len polovicu turné. Tak len to mi je ľúto.

- Máš nejaké odvážne sny? Tvoje tajné, možno ešte nevyslovené sny?
Asi na tom nebude nič odvážne a už vôbec to nebude mať nič so svetovým mierom, ale… Veľmi by som chcela nájsť taký nejaký… Vnútorný pokoj. A potom ešte, keďže som strašne lenivá, ale úplne strašne, chcela by som sa viac snažiť a dokázať niečo… Asi sama sebe. Tak to už aj je celkom odvážne…

- Kati, veľmi by ma zaujímala jedna vec. Ako vnímaš samu seba? Keby si mala na seba spraviť reklamu a vôbec nemusíš byť skromná. Skús, a potom to skúsim ja.
Takže vôbec nemusím byť skromná? Nemám hovoriť škaredé veci?

- Nie, ja aj tak potom napíšem záver, kde poviem pravdu o tom, aká si…
(do tejto časti sa zapojí aj Bobor, Katkin „veľmi dobrý“ kamarát, ktorý sa doteraz tváril, že spí- pozn. aut.)
K: Ja si myslím, že som celkom vtipná. Som, Bobčo?
B: Čo ja viem?! Ale máš celkom pekné zuby. Či to mám nájsť vnútorné kvality? Tak… Má pekné zuby.
K: Preto so mnou chodil Jaroš. Lebo chcel deti s peknými zubami.
B: Teraz si vtipná.
K: Som? A som aj celkom milá, nie?
B: A si aj milá. Čo mám ešte povedať?
K: Počkaj, takže som milá a som vtipná… Čo ešte som? Som… Celkom som aj štedrá, nie?
B: No, to ja nehodnotím ako pozitívnu vlastnosť, takže nič.
K: (smiech)

- Ďakujem vám za túto spoločnú enumeráciu…
Počkaj! Ja si ešte určite spomeniem na nejakú dobrú vlastnosť. Určite ešte nejakú mám! (smiech) Aha, už viem! Ja mám vlastne celkom dobré názory na život, nie? (smiech autorky aj Bobra) A mám! Just mám dobré názory, čo sa smejete?

Je všeobecne platnou pravdou, že ľudia si zvyknú ostatných škatuľkovať. A ak ide o niekoho, kto je aj trochu známy, tá škatuľka má aj obrovskú červenú nálepku. Málokedy však vieme, aká je pravda. A tú som sľúbila na záver. Myslím, že je to zbytočné. Katku poznám dlhé roky a prešli sme kus cesty. Mám veľmi konkrétne dôvody si ju vážiť a mať ju rada. Ale to som ja. A vlastne, právo na názor patrí k základným ľudským slobodám…

Autorka tohto interview je okrem iného aj študentkou štylistiky, ktorá tento článok pravdepodobne použije ako seminárku :) Nech žije zápočtový!

Skype me

Ruksak som hodila na zem a zvalila sa na stoličku pri stolíku. Konečne doma. Spoza modrozelených kockovaných závesov prefukovala do izby atmosféra večernej ulice. Oranžové blikajúce svetlo odstaveného semafóru sa odrážalo na mokrej ceste bez áut. Prázdna ulica bez ľudí, ktorí sedia doma zvalení na stoličkách… Schovaní za modrozelenými kockovanými závesmi… Hm, doma…

Pozerala som na križovatku, nad ktorou visel zrazu celkom nepotrebný semafór. Moja nová izba zatiaľ s celkom holými stenami sa začala napĺňať mokrým vzduchom po daždi. Zvláštne ticho a kľud tmavej ulice. Zvláštne prázdna izba. Som doma.

Zapla som počítač a rutinne čakala, kým sa naštartuje. Posadená hlboko do stoličky som z diaľky pozerala, ako sa spúšťajú programy – presne tak, ako to majú prikázané. Z obrazovky sa mi hlásila čítačka e-mailov, najnovších správ zo sveta, Skype… Skype! Zrazu som sa unáhlene zdvihla a nedočkavo chytila rukou myš. Jediný klik ukazovákom a pred mojimi očami začali pri menách kamarátov v zozname naskakovať zelené fajky. Na križovatke pod oknom naďalej blikal nepotrebný semafór. Rovnako prázdna nočná ulica, v ktorej kalužiach sa rytmicky odrážalo oranžové svetlo. Plná obrazovka zelených fajok. Plná obrazovka ľudí!

Bielou šípkou som pomaly, odhora dole, prechádzala po menách. Nadšenie v mojich očiach záhadne mizlo. Zoznam priateľov. Zrazu mi to prišlo náramne choré. Cítila som sa ako vyradený semafór. Ako fajka s menom, ktorá sem-tam zabliká u kamarátov na obrazovke, keď večer prídu domov a posadení hlboko v stoličkách zapnú počítač. Semafór na prázdnej upršanej ulici bez nikoho.

Semafór sa práve aktivoval. Moje zelené svetlo svietilo na všetkých virtuálnych cestách, po ktorých momentálne surfovali priatelia. Zelená! No mne sa zrazu zdalo, akoby na mojej fajke už z diaľky svietil zákaz vjazdu. Skype stav s popisom „nevyrušovať”. Zákaz vjazdu osobným vzťahom. Tisíce kilometrov fyzickej vzdialenosti. Virtuálne priateľstvá aktivované v závislosti na zelenej farbe fajok v zozname. Sedela som doma na stoličke za kockovaným závesom a pozerala na plnú obrazovku priateľov. Hm, doma… Nanajvýš tak doma zo školy v neznámo-novom Istanbule, kde chýbajú všetci moji priatelia. Ďaleko od skutočného “doma”.

Z dolného rohu na mňa obrazovka vypľula malé okienko: „Čau, Leni!”. Nedočkavo začalo na seba upozorňovať na lište. Dookola blikalo. Naoranžovo! Celkom ako vyradený semafór vonku na ulici. Z objatí a reality vyradené vzťahy. Nemala som ani najmenšiu chuť kliknúť na semafór, ktorý sa rozblikal na obrazovke predo mnou. Ďalší z radu rozhovorov bez hlasu, bez pohľadu do očí, bez skutočnosti… Rozhovor, kedy môžem odísť trebárs preč na balkón a nikto si to nevšimne. Realita skutočne prítomného priateľstva sa na mňa uškierala z ďalekého transcendentálna.

Bielou šípkou som blúdila po obrazovke a vyhýbala sa blikajúcemu obdĺžniku. Zrazu klik. Celkom nechtiac. „Ako sa ti darí na Blízkom východe?” pýtala sa ma obrazovka. Nechcelo sa mi rozprávať. Nie takto neprítomne. Nie naoranžovo. Vecne som naťukala na klávesnici: „Fajn. Čo ty?” „Snažím sa prebíjať životom a zisťujem, že nie je až taký ružový… Mám problém…” Zaskočená náhlou blízkosťou som sa nanovo usadila na stoličke a začala rozhovor s obrazovkou. Bez hlasu, bez očí… len s písmenkami. Bolo to zvláštne. Bola som na míle vzdialená a fyzicky neprítomná, a to bolo to najdôležitejšie. Po hodine mi na lište oranžovo blikalo: „Ešte raz mnohoraké diky. Som rád, že som konečne mohol niekomu niečo povedať, pretože som to posledný týždeň dusil v sebe. Ľudia sa ma už spytovali, ale na môj vkus boli až príliš blízko, a ty si bola dostatočne ďaleko na to, aby som to konečne dostal zo seba von. Čudné, čo?”

Hej, čudné. Celkom paradoxne, niekedy si treba ísť po blízkosť vzťahu tak, že odídeme. Ďaleko. Tak ďaleko, ako sa len dá. A práve tam to príde. Presne ako v príbehu s mojím najlepším priateľom. Dlho som mala pocit, že blikám ako vyradený semafór na prázdnej ulici, kde chýbal Boh. Celý môj život bol nezmyselne prázdny. V kalužiach sĺz sa tupo odrážalo oranžové svetlo. Z reality vyradený a na míle vzdialený vzťah s Bohom. Ježišova prítomnosť mi nenormálne chýbala. Vyradene som naoranžovo blikala a baterky pomaly dochádzali. Nechcelo sa mi žiť. Nenormálne vzdialený Boh. V tom všetkom… zrazu prišiel! Celkom blízko a osobne! Ako starý kamoš, ktorý ma dokonale pozná, lebo svietim nazeleno v zozname jeho priateľov.

Keď sa prvýkrát ozve Boh a z dolného rohu obrazovky nášho života na nás vypľuje okno: „Čau, Leni!”, tá zarážajúca blízkosť Jeho vzdialenosti až zamrazí. To je skrátka On. Neustále prítomný, vzdialene blízky Boh, ktorý sa ozýva práve vtedy, keď sa nám zdá, že je nekonečne vzdialený. Rozprávame sa. Bez pohľadu do očí, bez objatí a dokonca bez ťukania do klávesnice… Je viac ako reálny. Nadmieru skutočný a dokonale neoranžový priateľ. Pri Jeho fajke nesvieti žiadny zákaz vjazdu. Zákaz vjazdu realite, hlbokému vzťahu, blízkosti… Ničomu. Nikomu. Nikdy.

Sedím pred obrazovkou plnou zelených fajok. Ešte niekoľko mesiacov virtuálnych priateľstiev s najbližšími ľuďmi, ktorí sú momentálne odo mňa najďalej. Teraz už viem, že je to dobré a že som v mojej novej istanbulskej izbe s holými stenami naozaj doma. Ako bonus v tej veľkej vzdialenosti od všetkých a od všetkého môj No.1 kamoš Ježiš prichádza ešte bližšie. Jeho fajka na zozname mojich priateľov je 24 hodín denne žiarivo zelená a svieti na nej usmiaty smajlík: „Skype me!”

Autorka je 22 ročná študentka medzinárodných vzťahov pôvodom z Kapského (rozumej Kysuckého) nového mesta, ktorá si užíva posledný mesiac v milovanom Istanbule.

Myšlienky 1:17 am

Sobota, 1:17 rano. Ako klasicky si zas sadam s nohou skrcenou pod zadok za moj denne tak trikrat zamrzajuci personalny scitavac (pre nezasvatenych PC). Aj tak pri nom travim vacsinu casu… Som sice skor za rozhovory tvarou v tvar, ale co uz. Mozno tu este niekoho teraz v noci najdem. Hm, myslel som, ze pojdem po tom stolnom futbale a pivku rovno spat. No na par veci unava akosi nezabera. Pustim si Death From Above 1979, ale len potichu. Tu v chodbe sa to dost ozyva a nechcem zobudit brata. Zo sluchatok ma zas bolia usi… Nekupujte lacne veci.

Ozaj! Asi nie je dobre, ze nepisem s diakritikou. Stracam potom myslienky… A to je práve to, o čom som sa tu chcel vyspovedať…

V mojich myšlienkových úletoch, ktoré mam BTW dosť často, vieš to sú tie, keď sa pozeráš do blba a ľudia, ktorí okolo teba sedia si myslia, že ťa nezaujíma to, o čom hovoria, ale ty vlastne len rozmýšľaš nad vážnymi vecami – napr. aké nové meno si dáš k tej GR8 novej fotke na Myspace… No tak v tom výlete-úlete, či čo je to, som sa pozastavil nad instantnosťou a rýchlosťou života jedného mladého človeka…

Všimol som si, že už vôbec neviem počúvať celý album len tak, ako som niekedy pri tom sedával. Počúvam asi prvých 10 sekúnd, potom skok do stredu a ďalší track. Videá? Skok hneď na pointu, nech nestrácam čas. Aj web sa stáva synonymom rýchlosti – všetky tie klávesové shortcuty, stihnúť viac a rýchlejšie… Mám pocit, že zatvorím oči a otvorím ich, až keď zo mňa moje deti budú robiť letisko, keď budem spať na gauči. Och, ako sa bojíme stereotypov! Jedna z mojich najnepríjemnejších predstáv… Nie deti, tie ja milujem, skôr to, že prídeme do stavu, keď len budeme vzdychať, ako to všetko rýchlo letí. Posledné 2 roky ale pre mňa ubiehajú veľmi pomaly, čo ma dosť teší… No asi musím zmeniť prostredie, nech sa mi aj toto nestane “osudným”.

Za tie posledné mesiace sa zmenilo všetko. Úplne všetko. Ale to asi len preto, že som sa zmenil ja. Fakt mi to pripadá ako tá detská hračka. Hmmm, ako sa to len volá? Je to taká tá stará komunistická. Malo to hore takú rúčku a zatočilo sa to a ceeelé sa to krúúútilo na zemi na jednom bode a menili sa na tom farby a my deti sme len zízali, ako sa to všetko udrží na jednej ostrej hrane a nezvalí sa to na zem. Spoooooookyyyyy! Do kelu, neviem si spomenúť, ako sa to volalo, ale takýto nejaký mi pripadá môj život teraz. Všetko sa mení rýchlo, všetko mení farby a keby sa to náhodou prestalo točiť, tak to všetko krachne. Jediný pevný bod udržiava túto celú “stavbu” vo vzduchu. O.K., nazvime to farbokrútitko.

Dlhšiu dobu som si myslel, že som… Hm, ako to povedať… mimo? Proste také farbokrútitko, keď stretne pár jednofarebných kociek, tak naň kukajú a nechápu… Nechápu a nevidia, že aj on je úplne obyčajný geometrický útvar ako oni. Vnútri je to totiž len obyčajný farebný kužeľ, aha!

Ale my farbokrútitka to máme ťažšie. Ťažšie sa nám s kockami a kvádrami komunikuje a sme aj z toho dosť nešťastní, až kým za rohom nestretneme ďalšie pekné farbokrútitko. WOW! A potom to prichádza: melancholicko-kritické debaty o tom, ako sa to všetko točí, o tom, ako rýchlo meníme farby a o tom, že máme iba jediný bod, ktorý nás drží.

Autor je nový urbánne založený element každému známej designovej korporácie (elementalmedia.info, vítam sa), zanietený milovník hudby (add me myspace.com/pisticek), designu (luv you iso50.com) a štýlu (touto formou pozdravujem babku Amálku a tetu Mariku:))

Jedentisícdeväťsto

Už dlhšiu dobu si všímam, že okrem mojich blízkych ľudí buď v rodine alebo v kostole, ma vie pozastaviť a dobre popreháňať nejaký film. Alebo aspoň časť. Možno to bude tým, v akom životnom období sa nachádzam, pretože všetko začínam vnímať z iného uhla. A možno len tým, že práve cez siedme umenie sa ku mne dostalo množstvo zaujímavých, ak sa odvážim povedať, hlbokých odpovedí a tiež veľa nových otázok.

Minulý týždeň sa mi dostalo do rúk kinematografické dielo, o ktorom som ani len netušil. Aj keď bolo natočené už v roku 1998, musím sa priznať, že som o ňom vôbec nevedel. Legenda o pianistovi (La Leggenda del pianista sull’oceano) je príbeh na hrane fantázie – o malom opustenom chlapcovi, ktorý sa narodil na cezoceánskej lodi na začiatku minulého storočia. Adoptovaný kuričom, ktorý mu dal meno “1900”, chlapec prejavuje už v ranom veku neuveriteľný, až Mozartovský talent pre hudbu a hru na klavír. Táto vášeň ho však drží na lodi celý život, lebo ako tvrdí, všetko, čo potrebuje, má na lodi a v tom má aj dobrý kus pravdy. Svet zažíva v dávkach po 2 000 ľudí, ktorí sa prepravujú z Anglicka do New Yorku. Oni sú jeho námetom pre hudbu, ktorú spontánne hrá, aj keď sa to jeho kapelmajstrovi, ktorý ho neustále upozorňuje, aby hral iba obyčajné noty, nepozdáva.

Legenda o zvláštnom pianistovi, ktorý nikdy nevkročil na pevninu, sa rozšírila a pritiahla na loď rôznych ľudí. Medzi inými aj trubkára Maxa, ktorý sa s 1900 skamaráti a niekoľkokrát sa ho pokúša nahovoriť, aby odišiel z lode a preslávil sa na pevnine. Aby som príliš veľa neodhaľoval (verím že film nájdete a budete si ho chcieť pozrieť), 1900 sa rozhodne opustiť loď a zabývať sa na pevnine, aby mohol počuť “výkrik oceána z iného miesta”. Pri odchode z lode sa však na schodoch predsa len otočí a s neistotou sa vráti. Neskôr na to v rozhovore s Maxom spomína týmito slovami:

“Konec… Mohl bys mi prosím ukázat, kde to končí?

Na té lávce to bylo fajn, a vypadal jsem dobře, ve svém kabátu. Udělal jsem docela dojem, a chtěl jsem jít pryč. Stoprocentně. V tom nebyl problém. Nezastavilo mě to, co jsem viděl, Maxi. Ale to, co jsem neviděl. Chápeš to? To, co jsem neviděl. V celém tom rozlezlém městě bylo všechno kromě konce. Nebyl tam konec. Neviděl jsem, kde ta zatracená věc končí. Konec světa.

Vem si například klavír. Klapky začínají, klapky končí. Je jich tam 88 a nikdo ti neřekne nic jiného. Nejsou nekonečné, ty jsi nekonečný. A na těch klapkách je tvá hudba nekonečná. To se mi líbí. S tím dokážu žít. Ale když jsem byl na té lávce, tak to bylo jako by přede mě postavili miliónovou klaviaturu, miliardu klapek bez konce. Je to tak, Maxi. Nikde nekončí.

Klaviatura je nekonečná. A když je klaviatura nekonečná, tak pak nemůžeš hrát žádnou hudbu. Jsi na špatném místě. Je to klavír Boha.”

A tu ma dostal. V mojom živote je toľko otázok, že aj pri najlepšom know-how, Biblii, blogoch a life hackeroch na niektoré nemám odpoveď a neviem vždy presne, kam ďalej. Ako mám vychovať dcéru, ako mať skutočný záujem o ľudí, ktorí ma potrebujú, ako byť budúci rok lepším designerom, ako zistiť, čo presne je mojím poslaním, keď už som tu na Zemi… Aaaargh!

Zrejme kúsok po kúsku. Ako nejaká skladačka. Náznaky sú poukladané na miestach, kde ich neočakávam. Asi preto treba zbystriť zrak a naostriť sluch. Tentokrát to bola legenda o 1900. Možno viac pravda ako legenda.

Autor je zvedavý 34-ročný samozvaný producent, ktorý ma rád dobrý príbeh, teší sa keď si môže zahrať hudbu ktorú ešte nehral, vytešuje sa zo svojich deciek a má úchylku na typografiu.

Who Saw Sky

Zaujala nás nádherná malá knižočka, ktorá sa nám dostala do rúk v lete v Prešove na krste knihy Marušky Kožlejovej a zdá sa nám, že teraz prišiel čas ju vytiahnuť. Pred tým však, ako si budete môcť vychutnať niektoré z jej básní, Tomáš zavolal Husovi (Maťovi Husovskému) – jednému zo spoluautorov a vydavateľov tohto skvostu a v mene V PODSTATE sa spýtal pár Stanom podstrčených otázok.

V PODSTATE: Medvedík z fotiek vo vašej zbierke básní vyzerá, ako keby bol váš štvrtý nemý brat. Ako ho vnímaš ty?

Maťo: No, tak my máme štvrtého bráška a ten vyzerá troška inak. Nie je taký chlpatý (smiech). Sme štyria bratia a traja sme písali tie básne. A ten štvrtý skôr žije to, čo my píšeme. Inak volá sa Fero. Fero Husovský.

V PODSTATE: Koho bol vlastne ten geniálny nápad s tým medveďom v prešovských uliciach?

Maťo: Medvedík bol nápad nášho kamoša Jara Vaľka – kameramana a fotografa. Život medveďa. Spolu so Zuzou Rusínkovou. Bol to jeho nápad – zachytiť život medveďa… Lebo taký medveď si žije veľmi podobne ako traja bratia.

V PODSTATE: Od kedy píšete spolu básne? Alebo ich píšete samostatne?

Maťo: Bráško Jozef písal asi vždy. Už aj predtým vydal jednu knihu. A na nás došlo tak nejak… I na kovbojky občas padne smutek. (wikipedia) Nebolo to nijako cielené, že teraz ideme písať knihu, len sme proste mali obdobie, kedy sme sa chceli tak trochu vyjadrovať – teda ja a Marek, lebo Jozef to už dávno robil. No a potom sme to zozbierali, vytriedili a vznikla z toho zbierka. A potom sme si to vydali sami doma na vlastné náklady.

V PODSTATE: Čo ťa minulý rok naštvalo až tak, že by si o tom ani nenapísal báseň?

Maťo: Ahá, možno ma štvú veci, a tak som už prestal písať básne. Ale ani neviem nič také strašné. Najviac sa asi dokážem štvať sám na seba.

V PODSTATE: Aký máš názor na úroveň poézie v súčasnej slovenskej pop hudbe?

Maťo: V populárnej hudbe?

V PODSTATE: Áno. Aká je podľa teba úroveň poetického vyjadrovania sa v textoch slovenskej populárnej hudby?

Maťo: Tak, ak budem citovať – metafora “ty máš takú skvelú riť” je pre mňa naozaj vysoko hlboko citová. Proste vhodné vyjadrenie vzťahu k estetike tela (smiech). No.. .JA NEVIEM. Možno som dosť náročný a už mi to je jedno. Pokiaľ to ľudia počúvajú a nemajú s tým problém, tak ako… Myslím si, že poslucháč ako aj čitateľ je na toľko inteligentný, že si sám vyberie a že hodnoty sa buď udržia, alebo nie. Ale vo výbere je sloboda a to je super. Nemusíš súhlasiť s tým, čo práve ide a naopak.

V PODSTATE: Je niekto, kto ťa zaujal svojimi textami?

Maťo: (dlhé ticho) – V populárnej hudbe, hej? Slovenskej? (dlhé ticho). Kraus. Ten už píše dlhé roky IMT aj Pehe, ale to sa nedá povedať. Radšej ho tam ani nepíšte, dobre? To beriem späť. Žiadne mená. Len žiadne mená. To je moje motto. Žiadne mená. Ale je to asi tak, že keď sa mi zapáči text v pesničke, neriešim, kto to napísal, ale aká tá pesnička je.

V PODSTATE: Toto je taký Stanov klávesácky úlet. Ktorý zvuk ťa najviac ohromil na tvojom novom “nord stage” klávese? Prečo?

Maťo: Povedz mu, že NOISE. Keď ho preženieš cez rezonanciu a doladíš, urobí veľmi peknú plochu. A sú tam super fendre (smiech).

V PODSTATE: Tak super. Teraz to ideme napísať a zajtra dostaneš svoje nové V PODSTATE.

Maťo: A keď mi to príde, tak to môžem normálne rozposlať ďalej?

Nátierka život
Dobre si to namiešal.
Troška radosti
do plaču.
30 dkg smútku,
aby nebolo smutno,
štipku vzrušenia
na upokojenie,
4 pokoje na rozhádzanie
zopár
nasolených básnikov
ZAMIEŠAŠ
(ruky ti je ešte cítiť
gumovými rukavicami)
nožom natieraš priamo na telo
——

Pražské akvarely
cez slzy vidíš
akvarely
horiaci most
rieku
hrad
parlament
dlažbu
ľad
už to raz tak
na svete chodí
slzy
sú plodovou vodou
galérie
____

Noc miluje svetlo
pouličné lampy
ju privolali
a ona
bojí sa tmy
preto prišla
prišla s tmou
aby ju nik nevidel
tichom
aby ju nepočuli
a tebou
aby som sa nebál.
——

Niekto iný
Niekto iný pôjde tvojou cestičkou
vo vlasoch
Niekto iný si na tričko vezme
tvoj smútok
Niekto iný ti občas zasadí
rany pod pás
Niekto iný bude na šnúrach
sušiť tvoje slzy
Niekto iný vyžehlí
nakropené trapasy
Som iný
než som býval pred siedmymi rokmi
——

Morská choroba
Ubolená si sadneš
na breh k vode
pozerám sa na tvoje
nové lodičky
a našu finančnú situáciu
ktorá je na dne
Určite si sa do ničoho
nenamočila?
——

Po rozchode
Požičiame si mikroskop
na náš zostatok
skúmame nemožné
Dlho som ťa nevidel
patríš už do iného sveta
v ktorom som sa rozplynul
——

Vykúpenie na leasing
Nejakým nedopatrením sa stalo,
že Ježiš Kristus umrel
večer pred kvetnou nedeľou
Svetové televízie ihneď odvolali vysielanie,
diváci žiadali späť peniaze za vstupenky,
agentúry stiahli svoje billboardy,
palmy sa predávali pod cenu,
fraky rozkúpili bezdomovci,
osliatko sa vydražilo za tridsať strieborných.
Zostali len roztrhané lampióny
a kamene s nastriekaným Hosana!
Hneď potom bol vraj pohreb,
ani FBI nevypátrala, kde,
paparazzi zbytočne vyvolávali filmy
a paniku.
Po troch dňoch sa našiel
iba odvalený balvan
a fyzik, ktorý prišiel na Nový zákon
zachovania bolesti,
dostal Nobelovu cenu.
O deň na to
pochovali Judáša,
Ježišovho priateľa
a hlavného manažéra.
Ale z daňových priznaní sa zistilo,
že výkupné za život Sveta sa splatilo
na leasing
dennými splátkami
lásky
počas tridsiatich rokov.

Zbierka básní: Who Saw Sky sa nedá kúpiť v obchode, ale dá sa objednať priamo tu.

Stret dvoch svetov

3 mesiace dozadu
Rok v Anglicku bol zaujímavý – aj ťažký, aj dobrý, aj neobyčajný, aj bolestivý… Ale vydržala som rok za barom, vyleštila tisíce pohárov, spoznala stovky tvárí, preplakala zopár nocí, stretla zopár géniov, zopár stroskotancov a veľa normálnych ľudí. Zbalila som si kufor a pobrala sa domov.

Myslela som si, že kapitola je uzavretá. Avšak ľudia z kostola, kam som chodila, dostali nápad, či by som sa nechcela vrátiť… Majú predsa kontakty na miestnu strednú školu a aj mňa tam už poznajú, tak prečo nezobrať zopár deciek od nás a vrátiť sa na misiu?! No, myslela som, že ich to prejde. Mala som svoje skúsenosti s miestnymi teenagermi a ich falošnými ID kartami. Barmanka? Misionárka?
Bude toto fungovať?

týždeň pred odletom
Decká sú plné entuziazmu. Navzájom si radia, čo zbaliť, aké darčeky kúpiť pre hostiteľov, tešia sa na univerzitných profesorov, na Cambridge aj na misiu na školách. Ich nadšenie je chytľavé. Predsa len bude dobre…

deň odletu
Tak sa to teda naozaj deje. Schodík po schodíku vyššie do lietadla…
Je to rozumné? Myšlienky mi víria v hlave a mám veľmi zmiešané pocity človeka, ktorý si nie je istý svojou identitou…

1. deň
Anka zložila svoje veci do najbližšej izby, ale keď som zbadala, že Samova izba je ešte stále prázdna, bleskurýchlo sme sa presunuli. Na posteli ma ešte vždy čakal plyšový bobor. Môžu to byť len tri mesiace, čo som zavrela za sebou dvere tejto izby a vrátila sa do svojho sveta?
Na letisku nás čakali 4 autá a rozviezli nás do krásnych domov, v ktorých sme mali počas tejto RAINFEST MISSION bývať. Samovi rodičia prichýlili šiestich. Darmo, sú to anjeli.
Na dvere izby zaklopal Slavči. Samozrejme, nepočkal ani sekundu na odpoveďou a vbehol dovnútra… “Videli ste tú záhradu? A klavír? Márnosť… Maruška, kedy sa pôjdeme pozrieť do tvojho baru?”
Do môjho baru…

2. deň
V kostole to dopadlo veľmi dobre. Človeku nie je všetko jedno, keď sa postaví pred najväčšie intelektuálne kapacity sveta a má pri tom ešte aj súvislo rozprávať. Ale opäť som podcenila moje úžasné decká, pardon, teda serióznych 20-ročných mladých ľudí.
Tí rozprávali o Bohu, spievali a viedli diskusie s rovnakou bezprostrednosťou, ako keby medzi Kukovou a Cambridge, medzi tetkami v šatkách a archeológom Lawrencom Butlerom nebol absolútne žiaden rozdiel. Sadli si medzi profesorov a pýtali sa ich na to, čo učia, v čo veria, kým sú… Ja ani neviem, komu ten čas dal viac… Keď sme upratovali stoličky, zastavil ma Adrian Friday, profesor zoológie, a povedal, že omladol o 20 rokov. Vraj sa naučil o Bohu za tú hodinu veľa…

4. deň
„Maruška, a bude tam Tommy? …a futbalisti… Hej, ja by som chcel vidieť toho tvojho bodyguarda, čo ti vždy pomáhal, ukážeš mi ho? …a ten milionár? …už sme tu?…“
Vo vzduchu sa pred nami kolísala tabuľka The Black Horse . Tak, a sme tu. V Newmarkete sú tento týždeň najväčšie dostihy roka, dnes tu naozaj stretneme všetkých, možno aj kráľovnú…
Všetko sa mi pred očami zlievalo do jednej farebnej šmuhy… Decká si objednávali drinky, kládli milión otázok, ľudia ma zdravili, tá istá hlasná hudba, vôňa, tie isté tváre, poháre s pivom… Snažila som sa nájsť, zistiť, čo vlastne cítim, kým som. Futbalisti mi tlieskali, bodyguard Paul ma len bez otázok vystískal. Môj mozog nestíhal spracúvať. Zachránil ma James Hudson. So svojím pokojom, prehľadom a šarmom ma vytrhol z davu a usadil na stoličku. Pridali sa k nám aj moji zlatí zvedavci.
Keď zistili, že to je ten James Hudson, ten milionár, ktorý pozná Bona z U2 aj Russela Crowa, začali mu klásť množstvo otázok a ja som mala čas premýšľať.
Tak toto je stret mojich svetov. Sú tu ľudia, ktorých mám tak rada. Sú skvelí. Ale stále sú pred nim tie isté poháre, neposunuli sa ani o deň. A som tu ja. A so mnou decká, ktoré tu svojimi zvedavými rozžiarenými očami tak nepatria… Majú nádej, ktorá vyvoláva otázky. Ak si tí ľudia mysleli, že ja som iná, tak teraz sú už načisto zmätení…

7. deň
Prednášky, scénky pre malé deti, hodiny hudby, geografie, rozhovory so študentmi, programy v kostoloch, ranné stíšenia… všetko klape. Ale už začíname byť unavení. Robíme svoj kus roboty bez istoty, či rozrúšame pôdu, sejeme zrniečka a či uvidíme úrodu. Boh nás sem zavolal a my veríme. Verím aj ja?

8. deň
Asi som trochu sklamaná. Asi som chcela napriek všetkému vidieť konkrétnejšie ovocie. Viem, že som ješitná. Všetkému rozumiem, ale… asi som si myslela, že všetci z pubu pobežia do kostola, ja neviem…
Je tu čas baliť si kufre a ja mám pocit, že som toho stihla strašne málo…
Akoby som celý čas bojovala kdesi vo vnútri. Bojovali svety, v ktorých som žila, žijem… paralelné reality. Na jednej strane to, čo bolo – ľudia, ktorých som si tu tak obľúbila a aj keď to bolo ťažké, cítim akúsi zaviazanosť, vnútornú zodpovednosť, no a na druhej strane moja prítomnosť a asi aj moja podstata. Dáva to celé zmysel?

deň odletu
Zuzka premýšľa, kam skryť pomádu, aby jej ju ten zlý ujo na letisku nezobral. Narýchlo objímame ľudí, vymieňame si adresy a ja podávam narýchlo zabalený darček Samovým rodičom. Mám v očiach slzy. Tak tentoraz definitívne?
„Určite prídeme budúci rok. A Sam asi na Vianoce. A ďakujeme za všetko…“ Angelin hlas zaniká medzi ostatnými.

5 dní po odlete
Snažím sa vrátiť do normálnych koľají. Ešte si skontrolujem emaily a sľubujem, že si pozriem tie prednášky…
John: „Ja verím, že keď Boh koná zázraky v Kukovej, môže ich spraviť aj u nás. Ďakujeme za všetko, hlavne za to, že ste nám vrátili vieru…“
Pauline, farárova žena: „…dnešnú nedeľu prišli do kostola 5 noví ľudia, ktorí vás tu videli minulú nedeľu a snáď začnú chodiť pravidelne. Pre vás je to nič, ale pre nás tak veľa….“
David Lewis, farár: „…vyzerá to tak, že cestu na strednú školu máme otvorenú… učitelia boli veľmi spokojní…“
James Hudson: „…boli ste ako závan čistého vzduchu v tom pube. Človek by neveril, že vo vašej generácii je niečo také dobré… vracia sa mi viera v ľudstvo?“

…
vďaka Pánu Bohu.

P.S. Ďakujem Anke, Slavčimu, Ferkovi, Janke, Duškovi, Janymu, Zuzke a Andymu. Urobili ste viac, ako možno tušíte. Učím sa od vás a skladám svoj klobúk…

Autorkou je exbarmanka, spisovateľka, študentka estetiky a literatúry. Jej túžbou je spojiť svety… Fotky a viac na: www.maruskakozlejova.sk

Jedna štvormilióntina kráľa

Je iba pondelok a ja myslím, že už mám program na víkend. V piatok treba niekam vyraziť, alebo ak nie, tak aspoň pozrieť dobrý film (konečne sa mi ich na hard disku zopár nazbieralo). V sobotu treba dospať týždeň, vybrať sa s rodinkou niekam na výlet, niečo porobiť v byte, počítať knižku a… ísť voliť.

Asi budem ten druh, čo sa (z vedomého rozhodnutia) do politiky veľmi nerozumie. Sem-tam si prečítam .týždeň a aj pri tom sa podvedome vyhýbam článkom s politickou tematikou. Na politikov si robím názor podľa toho, čo o nich počujem od ľudí, ktorí to sledujú a úplne tomu rozumejú (čo je vlastne väčšina populácie Slovenska). Výsledok? Nemôžem si pomôcť, ale z toho, čo počujem, mi vychádza iba jedno. Je to nepriehľadné a komplikované a správne robím, že sa v tom nesnažím vyznať. A čo sa týka výberu tých, ktorí sa budú starať o naše verejné blaho, aj to mám vyriešené. Zaujímam sa o to tak 2 týždne pred každými voľbami a mám svojich tzv. volebných poradcov. Prvým je samozrejme moja mama (mimochodom samozvaný politológ, nominovaný za volebného poradcu bez môjho vedomia) a tým druhým je od nedávna miestny šéf žilinského protislotovského odboja, ktorého meno nebudem zverejňovať.

Prečo ale chodím zakaždým tak poctivo voliť? Prečo si vybavujem volebný preukaz, keď mám byť počas volieb odcestovaný? Možno preto, že to je zábava. Tí ujovia a tety v tej volebnej komisii to berú tak vážne :). Možno tam chodím aj z povinnosti. A asi to považujem aj za svoje právo. Som predsa slušný občan, platím dane aj odvody, aj koncesionárske poplatky sa asi chystám začať platiť. Určite je to moje právo a dokonca právo, ktoré bolo počas komunizmu mojím rodičom aj starým rodičom odoprené a tak si ho vážim o to viac.

Len ma trošku vystrašilo, keď som si na sebe pred týmito voľbami všimol, že sa zrazu až príliš snažím dozrieť na to, aby aj moji najbližší priatelia išli voliť. Akoby mi nestačilo, že si ja splním svoju občiansku povinnosť. Rozprávam o tom, posielam emaily… Asi ešte dúfam, že politici niečo zmenia a že nám ostatným potom bude lepšie. Taká nejaká vidina lepšej budúcnosti založená na politikoch. Priznávam, že niekde v kútiku duše asi dúfam, že keď sa spojíme a zvolíme tých správnych ľudí, niečo sa zmení. Len keby nás tak bolo viac…. A tak agitujem.

Ale to je riadna blbosť! Čo si to nahováram? Veď už Šalamún vedel, že pod slnkom to vždy pôjde už iba k horšiemu. A to on bol kráľ. On mohol veci zmeniť a nie ako ja – demokraticky vzato – jedna štvormilióntina kráľa. Veruže mi to s tou demokraciou riadne skomplikovali. Teraz musím počúvať všetky tie sľuby buď od ľudí, ktorí ich síce mienia splniť, ale asi na to nemajú (schopnosti alebo počet hlasov), alebo – čo je pravdepodobnejšie – od tých, ktorým to napísala nejaká marketingová agentúra, natlačila na druhú stranu ich fotku a ktorí ani nevedia, a ani ich nezaujíma, čo to vlastne sľúbili.

Mal pravdu ten Šalamún. Tu dole pod slnkom z toho asi veľa nebude. Ale vždy tu zostáva pocit, že Ten nad slnkom mi v tejto historickej epoche (demokracia) dopraje, aby som sa teraz v sobotu pobavil na zamračených tetách a ujoch vo volebnej komisii a zároveň očakáva, že ako jeden z približne 4 miliónov oprávnených voličov pod slovenským slnkom rozhodnem, kto bude najbližšie štyri roky “kraľovať” Žiline.

Autor je uvedomelý občan, ktorý síce chce žiť podľa 1 Timoteovi 2:1-2, ale v meste, kde momentálne spolu s manželkou vychováva svojich troch synov niekedy stráca nádej, že sa odpovede na svoje modlitby niekedy naozaj dožije.

Krajina zatiaľ neznáma

Leto prišlo a odišlo tento rok akosi náhle. Celú jar som plánoval s bratom a otcom mikrobusový camping výlet do Nórska. Mali sme v pláne nasadnúť do nášho Transportera a prejsť zo Žiliny za 10 dní cez Prahu, Berlín, Kobenhaven, Goteberg až do cieľa, ktorým malo byť hlavné mesto Nórska, Oslo. V každom meste sme chceli vidieť všetko, čo sa v týchto mestách vidieť patrí, spali by sme v stanoch pri diaľnici a popri otcovsko-synovských diskusiách by sme počúvali elektronický škandinávsky jazz. Mali sme to premyslené.

Nešli sme.

A škoda. Bol to dobrý nápad. Aspoň myslím.

Keďže moji rodičia sú americkými misionármi na Slovensku, prišlo nečakané rozhodnutie presťahovať sa na rok späť do Ameriky. Potrebovali dlhší oddych a čas na hľadanie Božieho vedenia pre budúcnosť. Po kratšom uvažovaní sme sa s otcom dohodli, že ja zostanem ten rok doma v Žiline.

Preto som sa 15. augusta o šiestej ráno lúčil na letisku vo Viedni s piatimi plačúcimi princezničkami. Blonďavé vlásky mojich sestier mám doteraz na svetri. Bratov som objal, bratsky pobúchal a oni mi sľúbili, že čoskoro zoženú klávesy a bicie, aby mohli čím skôr spolu cvičiť. Mama mi znovu pripomenula, aby som nezabudol dať do práčky zmäkčovač vody pred každým praním. Dal som jej pusu a pripomenul, že budeme v neustálom kontakte cez Skype. Otec mi podal kľúče od auta a posledné drobné koruny, ktoré našiel vo vrecku… S ním som sa lúčil už pár dní predtým na CampFeste. Nevedel pochopiť, ako a kedy sa zo mňa stal muž. Nazval ma mužom! Muž? Však som len 176 centimetrový gymnazista, ktorý si ešte nevie vypestovať statočnú bradu… Vlastne ani menej statočnú. Ako najstarší z ôsmych detí som sa už častokrát cítil ako otec, ale slovo “muž“, ktoré mi stále ešte doznieva v ušiach, ma zatiaľ desí. Naozaj desí.

Uplynulé letné týždne som si poriadne vychutnával časté momenty ničnerobenia, ktoré si ešte, chvála Bohu, môžem dovoliť. Doma bolo ticho. Ticho mi bolo doteraz neznáme, ale to ticho sa mi páčilo. Gitaru som vyťahoval z púzdra častejšie ako inokedy, učil som sa variť, snažil som sa denne behávať a spoznával som jedno úžasné dievča… A dnes som sa napokon znovu zobudil do reálneho sveta. Je prvý školský deň, vstal som o ôsmej, prešiel som sa na Obecný úrad, kde pán Minister školstva Slovenskej Republiky, Ján Mikolaj, dal pár povzbudivých slov maturantom, čiže môjmu ročníku. Moje myšlienky však, napriek mojej snahe tomu zabrániť, putovali ďalej za hranice tohto roka a maturitných starostí. Matura ma vôbec nestraší. Klamem. :) . Trochu sa toho obávam, ale viac sa obávam celého toho, čo príde po nej. Život čoskoro prestane byť prechádzkou a začne byť… Čím vlastne?

Viem vôbec identifikovať svoju dilemu? Je to to, že neviem, čo to je byť dospelým? Alebo len strach, ktorý prežíva každý človek akéhokoľvek veku, keď premýšľa nad tým, čo je pre neho zatiaľ nepoznané? Čítal som nedávno jedno interview autorky Margarety Atwood. Atwood spomína, že keď je človek starší, pozná už viac kapitol zo zápletky svojho života a menej sa trápi budúcnosťou. “Ale keď je človek dvadsiatnik”, pokračuje Atwood, “vôbec ešte nevie, ako to s ním vlastne všetko dopadne. Nevie, čo je pred ním, a tak mu zostáva iba si predstavovať, aké to je, byť starším. Je to, ako keby mal písať o cudzej krajine, ktorú nikdy predtým nenavštívil.” S jej vyjadrením týchto pocitov neistoty sa veľmi stotožňujem, aj keď mi na zapadnutie do kategórie dvadsiatníkov stále ešte chýba rok. Sedím tu, rozmýšľam a píšem o budúcnosti. O ďalekej krajine, ktorú vôbec nepoznám, vidím ju hmlisto a celkom nejasne. Môžem ju teraz opisovať ako len chcem, môžem si predstavovať veľké úspechy, alebo predpokladať sklamania… No v konečnom dôsledku, každý virtuálny obraz, ktorý si o svojej budúcnosti teraz načrtnem, môže byť úplne mimo. A viem, že to, ako táto krajina naozaj vyzerá, sa nedozviem, kým tam nedôjdem. Veľmi unavený a zničený z cesty.

A práve v tejto mojej neistote Ježiš hovorí:

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Matúš 16, 24-25) Možno „stratiť život“ znamená vlastne stratiť svoje ciele, ambície, či päťročné plány. Ježiš chce, aby sme sa vzdali túžby poznať svoju budúcnosť. Chce, aby sme sa vzdali svojich drahocenných snov. Možno práve preto, že hoci snívame v podstate stále, naše sny nie sú často na mieste. Sú možno primalé. Šťastie, zážitky, pohodlie, postavenie, majetky… Boh nás stvoril a naša snaha ovládnuť svoju budúcnosť je naším najväčším zlyhaním už od Adama.

O tom, že budem o rok, dva, tri, päť tam, kde mám byť, si môžem byť istý, iba keď svoj život každý deň podriadim Jeho vôli. Môj Oco to pozná, a keď ma nechal na letisku s kľúčmi od auta a prázdneho domu, preukázal obrovskú vieru, že keď sa o rok vráti späť, nájde ma o pár krokov ďalej, ale na tom správnom mieste. Budem vďačný za vaše modlitby.

Autor je muzikant gymnazista, ktorého fascinuje kreatívny dizajn, mexické jedlo a Boží plán pre Cirkev.

Ešte trochu dažďa

Po 6 rokoch som konečne zložila pero. Viem, trvalo to dlho, ale snáď to stálo zato. Tak nech sa páči – na tanieri moje sny, myšlienky, úlomky môjho srdca a mysle. Majte fajn čas pri ich čítaní, ešte lepší pri ich žití!

Do chrámu vletel motýľ.
Ľahučkými krídlami sa jemne vznášal
chladným ovzduším kamenného kostola.
Farbami rozjasnil kamenné múry,
strnulé sochy, mŕtve obrazy.
Zrazu bolo v kostole teplejšie.
A svetlejšie.
Dievčatko sa rozosmialo
keď jej motýľ takmer sadol na nos.
Ľudia zdvihli unavené oči.

Keď v tom ktosi vyhlásil,
že motýle nemajú v kostole čo hľadať.
Vyhodili motýľa von,
a zničili mu pritom krídla.
Ľudia sklopili unavené oči.

A mne napadlo…

čo keď to bol…Boh?
——

BOHATSTVO
Jedného dňa som vypĺňala papiere
pre sociálny úrad.
Pýtali sa ma čo mám.
Čo mám…

zopár svetrov a dlhé vlasy
pomaľované kamienky a plnú izbu sviečok
niekoľko dobrých CD a kamarátov
ktorým môžem zavolať o polnoci
sušené kvety a veľa kníh

Napísala som že nemám nič.
Žiadne autá, vily, majetky…

Len zopár svetrov a dlhé vlasy
a…
celý svet!
——

plán B
Pane,
tak veľmi si túžil,
aby sme sa dotkli neba.
Ale nám to nikdy akosi nešlo.

Tak si zvolil plán B.
A Ty si sa dotkol zeme.
——

TVRDOHLAVÁ?
Spadla som z rebríka
a dvakrát zo schodov.
Zodretý lakeť, rozbité kolená.
Tri veľké modriny, vytknutý členok…

Predsa sa neprestanem dotýkať hviezd.
Raz ich dosiahnem.
——

Svet je oveľa väčší ako som si myslela.
——

Blázon
Dnes večer si mi opäť
rozviazal kazajku o remeň viac.
Ukázal si mi dážď
a to, ako umyl svet.
Ukázal si mi dúhu
a nakreslil si mi ju
na srdce.

Povedal si, že aj mňa
môžeš umyť ako zaprášenú cestu.
A keď som sa rozplakala,
nepodal si mi sedatíva.
Nechal si tú špinu vyplaviť von.
Viem, že jedného dňa
mi kazajku úplne vyzlečieš.

V ten deň
ma chytíš za ruku
a budeme spolu lietať.
Ďaleko, ďaleko, ďaleko
ďalej ako najsilnejší vtáci.

Budeme spolu lietať…
Aj keď si myslia, že som blázon.

Budeme.
——

Čo je to dokonalé šťastie?
Pustiť zlatú rybku na slobodu
bez akýchkoľvek želaní.

Autorka (seriózna verzia z obálky knihy) študuje estetiku a literatúru na Filozofickej fakulte v Prešove. V roku 2001 debutovala básnickou zbierkou Antikvariát duší, v roku 2002 vydala rovnomenné CD v spolupráci so skvelými recitátormi a hudobníkmi. Posledných 6 rokov pracuje s mladými ľuďmi, venuje sa dobrovoľníckej práci pre niektoré kresťanské organizácie, maľuje, učí cudzincov náš jazyk a miluje umenie, hudbu a príbehy.

www.maruskakozlejova.sk
Zbierku básní ešte trochu dažďa je možné si objednať na: vivit@stonline.sk

A Boh nepovedal nič

úryvok z knihy Peta Greiga Krvavý mesiac na obzore (YWAM a Oto Németh, Bratislava 2005)

Keď som si v to leto pred Bohom vylieval srdce, vôbec som netušil, že sa vydávam na takúto cestu. Netušil som, že pri tejto „vytrvalej a trpezlivej poslušnosti“ mám prejsť danými etapami. Vedel som len jedno: že som ešte nikdy tak veľmi netúžil po Bohu, po jeho vedení, jeho ďalšom dotyku. O šesť dní som znova otvoril denník:

8. júl
Tá noc (2. júla) bola neuveriteľne dôležitá. Uvedomil som si, že vo svojom zúfalstve som sa dostal do bodu, keď môžem úprimne povedať, že najviac v živote túžim po istote, že Boh je so mnou. Celou svojou vierou sa chcem zamerať na tento cieľ.

Pravdou je, že radšej budem nešťastný a mať istotu, že Boh je pri mne, ako sa cítiť dobre a byť spokojný, no bez istoty Božej prítomnosti.

Spomínam si na časy úžasného naplnenia aj nekonečného smútku; tie chvíle však ako pevné lano spájalo vnútorné presvedčenie, že v tom všetkom je Boh pri mne. Počítal som s ním pri každodenných rozhodnutiach a cítil som v sebe skutočný život. Teraz som oficiálne šťastný, no pod povrchom hlodá pocit prázdna. Všimol by som si vôbec, keby Boh zajtra zomrel?

Pred chvíľou som vo večernej hmle stál na vrchole kopca a hľadal Boha, volal ho a snažil sa načúvať; s úprimnosťou, ktorá znesie len šepkanie. Samie sa pýtala, čo mi Boh povedal, a ja na to: „Nič.“ Boh nepovedal nič, a je to v poriadku, pretože začínam znovu bojovať o jeho prítomnosť a som ochotný čakať. Akoby Boh vyčkával, či ma uvidí čakať. Keby ma okamžite zasypal odpoveďami a inštrukciami, nezmenil by som sa, nenaučil by som sa čakať a dôverovať mu aj bez odpovedí, bez mapy pre svoj ďalší život. Som preto celkom rád, že nič nepovedal, pretože chcem čakať; chcem Bohu dokázať, že to myslím vážne. Už viac nepotrebujem za každú cenu všetko ľahko a hneď.

Nechcem len robiť veci inak, chcem byť iný. A tak čakám na Boha, a Boh čaká na mňa, aby sa presvedčil, že čakám skutočne na neho, nielen niečo od neho. A ako sa tak navzájom pozorujeme, je mi fajn. Opäť cítim, že žijem a že robím to, na čom naozaj záleží. Som rozhodnutý vyhrať s Bohom v tejto hre na čakanie.

Autor je zakladateľ 24-7, medzinárodného modlitebného a misijného hnutia.

Viac informácií o modlitebnom hnutí 24-7:
www.ywam.sk/24-7prayer
www.24-7prayer.com
www.campfest.sk/24-7

Knihu Krvavý mesiac na obzore je možné si objednať na: peter@ywam.sk

Digitál, alebo obscura

Rada som tuším nevidel od maturity. Stretol som iba Luciu, ktorá Rada mala rada. Z jej rozprávania som sa dozvedel, že študoval na UK v Bratislave. A asi by aj bol býval doštudoval, keby po niekoľkých semestroch buď prestal stíhať za profesormi, alebo oni za ním. Skôr to druhé, keďže sa onedlho objavil na KU v Prahe. Po pár semestroch sa aj tam opakoval scenár z Bratislavy a on sa vybral do Weimaru. Vďaka obrovskému multitalentu doštudoval architektúru a začal fungovať ako DJ. Jeho meno a hudba sa vraj svorne objavili v akýchsi nemeckých hitparádach. Zažil úspech, aj slávu… Dnes žije na samote neďaleko obce Šoltýska, pestuje si fazuľu, sóju a dredy.

Loviť Mpix, alebo fotiť s plechovkou?
Mal som otcovu starú Prakticu. Všetci okolo už boli zdigitalizovaní, tak som sa aj ja vydal touto cestou. Snažil som sa nakúpiť čo najviac megapixelov, čo najlepšiu optiku, nejaké-to príslušenstvo. Po chvíli používania som zistil, že výsledky nie sú také, aké som očakával. Keby som mal peniaze, kúpil by som si novší model. Nemám, takže sa aspoň snažím z toho svojho nedokonalého foťáku dostať maximum. Zohnal som si najnovšiu verziu Photoshopu, aby som mal podporu pre plug-in, pomocou ktorého sa dá spracovať najkvalitnejší .RAW formát (vydržte dievčatá :) ). Nainštaloval som niekoľko ďalších programov redukujúcich digitálny šum a iné negatívne javy, ktoré sprevádzajú digitálne fotografovanie. Napokon mi to celé prestáva stíhať počítač… Kým to všetko stihnem, na svete budú o niekoľko tried lepšie fotoaparáty než je ten, ktorý mám doma… Nespoľahlivý autofokus, nekvalitný kitový objektív a niekoľko ďalších issues sa postaralo o to, že mi zážitok z fotografovania ušiel doslova pomedzi megapixely…

zhodou akýchsi okolností som sa dozvedel o trošku iných fotoprístrojoch. A akoby som sa ocitol na opačnej strane zemegule. Zistil som, že nie všetci fotografi sú závislí na najmodernejších trendoch a najšpičkovejších technológiách. Fotoaparáty si vyrábajú sami – z obalu na keksy, obalu na americkú ovsenú múku, krabíc, plechoviek od kávy, papiera (tie sa dokonca dajú stiahnuť ako .pdf, vytlačiť a s pomocou nožníc, lepiacej pásky a výdatného množstva trpezlivosti si ich doma vyrobí ktokoľvek). Títo nadšenci si foťák vyrobia za pár hodín, potom sa už len zabávajú s fotením. Nerozčuľuje ich, keď je niektorá fotka trochu neostrá, lebo také sú všetky do jednej a ostrá sa s dierkou od špendlíka namiesto objektívu ani urobiť nedá. Je to fascinujúce, ale nemôžete fotiť nič, čo sa hýbe rýchlejšie ako slimák. Napriek týmto obmedzeniam počet obscura fotografov narastá priamo úmerne s tými technokraticky orientovanými. Založili si vlastnú on-line galériu a žijú si svoj fotografický život.

Prejdime k životu. Nie málo premýšľam nad tým, kam sa to vlastne ženieme. Systém, ktorého súčiastkami sme, nás do seba vťahuje stále viac. Potrebujeme vyšší plat? Sťahujeme sa do mesta za lepšie plateným flekom. Platíme vyšší nájom, kupujeme si viac vecí, máme DSL, skrátka, užívame si život, do akého nás okolie tlačí (alebo skôr ťahá?). Do chvíle, kedy prídu účty. Onedlho vezmeme nejaký extra job, aby sme pokryli zvýšené výdavky – pravdepodobne začneme popri práci živnostníčiť. Po prvom daňovom prešľape si začneme platiť účtovníčku a zase musíme robiť viac, lebo teraz prispievame aj na jej živobytie. Napokon končíme tak, že ani nemáme kedy ísť do kina a v podstate sme vôbec nemuseli žiť v meste, lebo nič z toho, čo nám poskytuje, nemáme čas, peniaze a už veľmi ani energiu využívať.

Luddizmus?
Iný extrém je žiť na samote ako Rado. Stačia mu dve sady oblečenia (jednu má ma sebe, druhá sa suší po opraní), nemusí si každý deň drať pokožku tváre žiletkou, má kopec času a hlavne má pokoj, ktorý bytostne potrebuje na svoju umeleckú tvorbu. Úprimne, mám veľmi často sto chutí urobiť to, čo on. Zobrať stan, varič, spacák, psy, a zmiznúť. Variť si čaj z malinových listov, pestovať zeleninu, zbierať plánky… Akurát si neviem predstaviť, že by som tento článok písal v nejakom zrube pri sviečke perom na papier, škrtal odušu a ráno bežal niekoľko kilometrov na poštu, aby som ho poslal do redakcie (asi ani Tomáš by nebol šťastný, keby to celé musel prepisovať). A vôbec: keby som žil mimo civilizácie, asi by som ani nevedel, že V PODSTATE existuje… Nie, luddizmus sa mi ako riešenie nepozdáva. Dnes už mi je jasné, že táto bitka je vopred prehratá a teda zmysluprázdna. Jednoduchý život je krásny koncept. A mnoho ľudí určite napĺňa a napĺňať bude. Ak ale chcem mať nejaký vplyv na svet okolo mňa (a nemať ho považujem za zbavenie sa zodpovednosti), musím sa ním do nejakej miery nechať ovplyvniť. Nemôžem okolo seba postaviť obranný čínsky múr, lebo si zabránim v útočení (len v tom najlepšom slova zmysle!). A mieru prípustného ovplyvnenia si musí určiť každý sám. Ja asi začnem tým, že strávim jeden víkend za mesiac niekde, kde si začnem vážiť tečúcu vodu, žiarovku, alebo e-mail. Vezmem si sviečky, knihu, papier, pero. Budem meditovať, čítať, kresliť a písať. Zažijem prirodzené (presnejšie prírodné) veci. Zmoknem, keď bude pršať; zmierim sa s tým, že o 22.00 už je tma ako v rohu, ľahnem si spať a zobudím sa, keď bude svitať. Pocítim rytmus a harmóniu prírody a budem s ňou konfrontovať svoj nerytmický a disharmonický lifestyle. Uvedomím si niečo, čo sa vo mne snažia technológie a trendy prehlušiť: že nemôžem riadiť všetko, že sú aj vyššie inštitúcie. Zamyslím sa, zastanem, zostanem v tejto polohe aspoň niekoľko hodín bez upozornenia na prichádzajúci skype call alebo SMS. Zas a znovu si utriedim priority, názory a ciele. Obrazne a možno aj doslova, nafotím pár obrázkov s mojou novou camerou obscurou. A potom sa takýto vynovený vrátim. Tak, ako to jedného dňa urobí Rado – mimochodom vraj povedal, že si ide len načas oddýchnuť.

Autor, 27 ročný Zvolenčan, ktorý skombinoval podstatu dierkovej komory (kus plechovky z piva s dierkou od špendlíka v strede) s výdobytkami 8Mpix digitálnej zrkadlovky, čím v podstate zodpovedal otázky, ktoré si sám položil v tomto článku. Výsledkom je fotografia v nadpise.

Da Vinciho kód

Priznám sa, že o Da Vinciho kóde toho viem hanebne málo. Fikcia mi žily netrhá a proste sa mi to nechcelo čítať. A hoci som pracoval s mladými a stretával som sa s niektorými, v ktorých táto kniha vyvolala množstvo otázok, nikdy som nemal pocit, že ju potrebujem prečítať, aby som vedel na ich otázky správne reagovať. A hlavne, dalo mi dosť roboty nájsť si čas na knihy, ktoré mi naozaj niečo dajú. …Hm, a možno som sa aj trošku bál, že ak sa do toho pustím, chytí ma to za pačesy, podobne ako mojich mladých kamarátov, a neodtrhne ma od tohto údajne polo-vymysleného príbehu ani… realita. Da Vinciho kód ma ale zaujal niečím úplne iným.

V ostatnom čase (<= kvôli kusovkám) dosť intenzívne sledujem internetové spravodajstvo. A keďže je témou týchto správ pomerne často kresťanstvo a kresťania, rozhodol som sa monitorovať to, čo sa dozviem o aktivitách kresťanov a kresťanských predstaviteľov práve z týchto zdrojov. Ako vystupujeme na verejnosti? Ako sa nám podľa masovo-komnikačných prostriedkov darí plniť Kristovo poslanie? Ako nás vníma svet naokolo? A práve Da Vinciho kód, alebo skôr unikátny spôsob, ako sa jeho marketingovému oddeleniu (ak sa to tak dá pri filme nazvať) podarilo priniesť film rovno pred naše ksichty, bola téma úzko spojená s aktivitami kresťanov na verejnosti. Tu je niekoľko pozorovaní.

Pár mesiacov pred dokončením filmu som sa dopočul, že Sony pictures otvorili weblog (weblog – webovský zápisník), kde sa ľudia môžu dozvedieť viac o filme a zároveň sa k tejto téme vyjadrovať. A nasledovalo to, čo už všetci vieme. Niektorí kresťania to pochopili ako prosbu tvorcov filmu adresovanú priamo im – majiteľom pravdy, a neváhali sa nechať počuť, ako to naozaj je, ako veľmi bude tento film škodlivý pre ideologické smerovanie celého sveta, a tak ďalej… Potom nastalo na chvíľu ticho. Možno sa správa o donebavolajúcej trúfalosti Hollywoodu potrebovala uležať, možno sú kresťania všeobecne trošku pomalší a možno iba potrebovali trošku času pripraviť sa na boj, ale potom to prišlo. Pravda a spravodlivosť nenechali na seba dlho čakať a kresťania sa začali zo všetkých strán vyjadrovať, polemizovať, kritizovať, bojkotovať a všetko ostatné, čo automaticky prichádza s každou novou križiackou výpravou moderných vierozvestcov. Vysokí cirkevní hodnostári písali otvorené listy, vydávali tlačové vyhlásenia, podpisovali petície o tom, že film je veľmi kontroverzný a neodporúčajú ho svojim ovečkám, a ani tým, ktorí momentálne uvažujú, že by sa ovečkami chceli niekedy stať. Kresťania v Indii dokonca začali držať hladovku.

A Hollywood akoby zanemel. Žeby pocity viny? Asi sotva. Možno si povedali, že nechajú kresťanov, aby do detailu dotiahli ich celkom dobre vymyslené reklamné ťahy a možno iba stratili reč z toho, ako rýchlo sa dokáže na atómy rozbitá cirkev tretieho tisícročia zjednotiť v zápase proti novodobým kacírom. Každopádne sa nehnevali, keď sa na vlastnej koži mohli presvedčiť, koľko marketingovej muziky sa dnes – s výdatnou pomocou kresťanov – dá počuť za tak rozumné peniaze. Reč sa samozrejme Hollywoodu vrátila hneď po odpriemietaní predpremiéry filmovým kritikom. Keď už bolo jasné, že ich nové dielo je pri najlepšom priemerné a čoskoro upadne do kinematografického zabudnutia, herci DaVinciho kódu oznámili svetu, že sú otrasení náboženskou kontroverziou, ktorá okolo filmu vznikla. „Veď to je len fikcia.“

Nech si každý vraví čo chce, zdá sa, že s výsledkom predpremiérového zápasu o pravdu sú spokojné obidve strany. Kresťania v Indii si vybojovali do titulkov vložený oznam, že film je iba fikciou a SONY pictures zarobili za prvé dva týždne celosvetovo vyše 200 miliónov dolárov. Popritom samozrejme nezabudli slávnostne oznámiť prípravu pokračovania filmu.

A tak sa mi do hlavy tisne zopár otázok, počnúc tými kritickými ako: „Ako sme sa my kresťania dostali k názoru, že našou úlohou je kritizovať tmu za to, že je čierna?“, alebo: „Kto vlastne môže za to, že ľudia okolo mňa nemajú dosť informácií nato, aby dokázali odlíšiť pravdu o histórii cirkvi od fikcie z dielne populárneho spisovateľa?“, až po tie konštruktívnejšie: „Ako môžem ja – kresťan – dnes prejaviť Božiu lásku niekomu v mojom okolí?, alebo: „Ako nadchnúť kresťanov v našom meste, aby sme sa zjednotili za riešenie niečoho, čo ľudí okolo nás naozaj trápi�� Možno keď si týchto pár otázok zodpoviem, bude väčšia šanca, že ľudia, ktorí sledujú môj život a sú vystavení mojím výrokom, nepovedia, že aj na Bibliu treba nalepiť titulok: „Fikcia“.

Autor je 30-ročný manžel a otec 3 synov, ktorého málokto berie vážne, lebo nosí roztrhanú šiltovku a stále verí, že cirkev sa môže naučiť hovoriť jazykom, ktorému rozumie aj okolitý svet.

ĎALŠIE ČÍTANIE:
Recenzia na film Da Vinciho kód | www.kinema.sk
Autorov blog, kde zbiera správy o kresťanoch v spoločnosti | www.krestania.blogspot.com

Kto mi otvoril oči…

Je veľmi ťažké písať o tom. Sama to neviem definovať. Svoju cestu do Anglicka som brala ako skúšku, príležitosť, cestu… Na rok som odložila skriptá a vzala prácu v hoteli v Cambridge. Čo môže byť ťažké na upratovaní izieb. Nikdy v živote som čašníčku nerobila, ale odniesť zopár tanierov na stôl a umývať riad predsa dokáže každý. Keď mi po týždni povedali, že chcú, aby som robila za barom, myslela som si, že žartujú. Úprimne. Ja a barmanka?! Koho by len toto mohlo napadnúť. Ja som predsa Maruška! Vedúca mládeže, skupinky, študentka literatúry, členka zboru… Som ktokoľvek, môžem byť kýmkoľvek, ale… barmanka? To predsa nemohli myslieť vážne!

Mysleli! Vraj práve niekoho vyhodili a ja viem robiť s peniazmi, ľudia ma majú radi a s angličtinou nemám problém. Takže, dosť bolo umývania riadu. Každý mi blahoželal k postupu. Hm, k postupu! Prvé týždne boli peklo. Potom som zistila, ako už toľkokrát predtým, že nič nebude náhodou. Mám jeden rok. A pred sebou bar plný ľudí. Stal sa zo mňa pozorovateľ…

Po čase som si zvykla na desaťhodinové šichty, bez prestávky na nohách, naučila som sa miešať koktaily, rozoznať slabú shandy od silnej a spraviť tri drinky naraz, (no keby mi niekto povedal, že sa raz budem týmto chváliť). Začala som spoznávať ľudí. A začala som ich mať rada. Všetkých – od futbalistu Richyho, ktorý chodí stále v tom istom svetri a vlastní hotel vo Francúzsku, cez Frederika Sangera, ktorý asi ako jediný človek v histórii získal dve Nobelove ceny vo svojom odbore (biochémii) a pomohol prečítať genetický kód, až po obrovského potetovaného svalnatého obra Paula, ktorý stavia pódiá na koncerty a vždy, keď vojde do miestnosti, mi pobozká ruku. Vyzerá ako nájomný vrah a je to ten najmilší človek, akého poznám. Toľko ľudí, toľko tvárí, toľko drinkov, toľko príbehov… Univerzitní profesori, zamilované páry, robotníci, futbalisti, študenti, prefarbené chichotajúce sa blondínky, začínajúci herci, staré dámy a jeden milionár. A ja. Leštím poháre, počúvam, a oči sa mi otvárajú stále viac. Nič nie je tak, ako som si myslela! Múdri ľudia nie sú vždy dobrí a milionári ti môžu dať lekciu o pokore. Sú krásni ľudia, ktorí sú úplne prázdni a ani to netušia. A nie je tu nikto, kto by im to povedal. A sú ľudia, ktorí sa stále smejú. Sú úplne mimo a vedia o tom a smejú sa stále viac. A príbehy sa zamotávajú. Kde som žila doteraz?

Diár natrieskaný kresťanskými konferenciami, festivalmi, skupinkami… Bolo mi fajn. Diskotéky? Bary, krčmy, puby?? Z presvedčenia som ich obchádzala zďaleka. Ale… aj tam sú ľudia. Ľudia, ktorí sa opíjajú, ktorí fajčia, ktorí nadávajú a zároveň sú to tí istí ľudia, ktorí majú srdce, ktorí ľúbia, ktorí potrebujú odpustenie a Krista. Tak. A ja som niekde uprostred. Medzi tým, čo poznám a je mi drahé a medzi tým, čo spoznávam a potrebou svetla a soli…

Po roku sú mojimi najlepšími priateľmi. Vyčesaní futbalisti, potetovaní robotníci, profesori, diskutujúci pri pohári červeného vína a jeden excentrický milionár. Už nemám ani odvahu, ani chuť ich odsudzovať. Ani sa hrať na jedinú spravodlivú a so zdvihnutým prstom im kázať, ako majú žiť. Rezignovala som niekde medzi príbehom o žene hriešnici a Paulovým objatím. Ja neviem. Doteraz som si myslela, že viem všetko a že žijem ten správny život. A v skutočnosti, všade okolo mňa zomierali ľudia. Bez nádeje, prázdni, a mne to bolo… jedno. Keď ma boli navštíviť naši a stretli mojich kamarátov futbalistov – vyobliekaných, v miliónových autách, zdanlivo sebavedomých, s cigaretou v ruke, nemohli tomu uveriť. Zdalo sa im to tak málo… ja. Ja? Kým som sa to stala? Kým to ešte len budem… Viem len, že mi nie je jedno, kde budú tí ľudia tráviť večnosť. Verte alebo nie, záleží mi na nich. Mám ich rada.

Pozvala som futbalistov na Slovensko. Už si nadšene rezervovali lety. Potom som naprázdno prehltla… Ako zapadnú do môjho života – do tej schémy? Ale, viete čo? Už asi ani ja sama do tej schémy nezapadnem… Niekto mi totiž otvoril oči. Keď som leštila svoj tritisícpäťstoosemdesiatyprvý pohár, usmial sa na mňa bezzubý ujo, ktorý popíjal Guiness. A ja som sa usmiala naňho. Poznanie? Boh miluje bez výnimiek. Bez jedinej. Tak aké máme právo robiť ich my?! Čo i len jedinú…

Autorka je strapatá, usmievavá twenty-something, ktorá neznáša mačky, miluje zvonkohry, má alergiu na jód a už sa veľmi teší domov…

Nákazlivo radikálne rozhodnutie

Keď som sa nejakým zázrakom v mojich šestnástich stal kresťanom, dostala sa mi do ruky kniha Dýka a kríž od Davida Wilkersona. Bola fajn (medzi kresťanmi v tom čase v Československu kultová kniha, podobne ako dnes Krvavý mesiac na obzore – pozn. redakcie). Ale to, čo ma osobne odenterovalo k vážnej zmene, bolo Wilkersonove nákazlivo radikálne rozhodnutie.

Tento chlapík si jedného dňa povedal, že sa bude – namiesto prepínania kanálov na televízore do neskorej noci – radšej modliť. A tak sa rozprával s Bohom o tom, aké s ním má plány a kde si ho Boh môže použiť. Výsledkom bola vážne dobrá práca medzi gangmi v New Yorku, no a ja, keďže mám zmysluplné bláznovstvá rád, som urobil to isté.

Z obývačky, ako vždy, reval televízor, ale ja som vo svojej izbe s gitarou v rukách Bohu odušu spieval a úprimne s ním debatil o jeho plánoch so mnou (teda česť výnimkám – niekedy išiel aj dobrý film, tak som si ho nenechal ujsť). Musím priznať, že to bol riadny boj a dosť dlho mi trvalo, kým som pochopil, že času, keď som zavretý sám s Bohom v jednej miestnosti, sa nič nevyrovná. No postupne som sa začal na moje každovečerné stretnutie s ním dosť tešiť. A v živote sa mi začali meniť priority. Začalo mi viac záležať na veciach, na ktorých, verím, záležalo aj jemu. Vznikla kapela Timothy, klubové stretnutia pre mladých, začali sme 24-hodinovú modlitebnú reťaz (trvala viac ako dva roky!), neskôr organizáciu MPK, Worship festivaly, CampFest… Po pár rokoch som ale bol každý večer tak unavený, že ma už nedokázal zlákať ani televízor! A moje stretnutia s Bohom sa radikálne skrátili. Boli úprimné a krátke….

Je geniálne, ak sa z času na čas zastavíme a dáme si otázku: ”Urobil som si v živote priestor na to, o čom verím, že je pre mňa podstatné?”! Urobil som to. Došlo mi, ako veľmi mi chýbajú chvíle, keď môžem osamote a v kľude sedieť, uvedomovať si Božiu prítomnosť, debatiť s ním o všetkom a počúvať, čo mi hovorí. A zmenil som taktiku. Večer, na smrť unavený, už nepozerám nepríčetne na internetové stránky alebo televízor, ale využijem každú možnosť ísť skôr spať. A ráno, keď ešte normálny smrteľník spí, mám rande s tým, ktorý ráno vymyslel. Verte mi, nič sa tomu nevyrovná a hodina preletí, ako …, … ako na rande. A keď si spomeniem, že podobne to robili aj ľudia, cez ktorých potom prišli duchovné prebudenia (a s nimi aj zmena osudov celých národov v dejinách), dvíha sa mi z postele ešte ľahšie.

O tejto, pre život základnej veci, píšem preto, lebo mnohí kresťania, hlavne vedúci, hovoria, že síce nemajú veľa času na takýto oddelený čas s Bohom, ale zato sa modlia celý deň všade, kde sú. „Veď tak hovorí aj Božie slovo – Neprestajne sa modlite, nie?!“ Tak počuj, v tomto pokračuj a popritom naštartuj pravidelný čas, keď budeš len ty sám a Ježiš. On to tak robil počas svojho života na Zemi so svojím otcom v nebi. (Marek 1:35) Budeš hotový z toho, ako sa mnohé veci v tvojom vnútri a okolo teba pohnú aj bez tvojho trápenia. Budeš hotový z toho, čo všetko zrazu budeš môcť robiť a čo už robiť nebudeš musieť. V Biblii sa o tom hovorí v Zachariášových prorockých spisoch: „Nie ľudským snažením, ale mojím Duchom – hovorí Hospodin mocností.“ (Zachariáš 4.6)

Ja sa budem aj naďalej na mojich ranných stretnutiach s Otcom prihovárať a veriť, že sa táto generácia mladých začne modliť horúčkovito ako na smrteľnej posteli, a že uvidíme Božie hnutie, ktoré nebude stáť na osobnostiach, ani na žiadnom programe. Bude stáť na tom, čo dokáže urobiť Ježiš s tými, ktorí mu všetko odovzdajú. Už sa na to teším.

Autor je nosaté a dlhé neustále kmitajúce stvorenie, ktoré obdivuje svoju úžasnú manželku a deti za to, že s ním dokážu vydržať…

SK8PARK interview

Pred 8 rokmi všetci v Petržalke hovorili o novom skateparku. Bol to nádherný pohľad. Kopa mladých na korčuliach, na skateboaroch a na bikoch, množstvo prekážok na trénovanie riskantných zručností a zástupy obkukávačov, všetci spolu obohnaní vysokým plotom, ktorý mal tento populárny darček od mestskej časti Petržalka, darovaný na Deň detí chrániť pred vandalizmom.

V lete roku 2003 už po plote nebolo ani stopy a podobne to bolo s prekážkami, ktorých pozostatky ležali v neďalekom kanáli. Na ploche bývalého sk8parku, darčeka, o ktorom sa vlastne ani nevedelo, komu bol darovaný a kto sa teda oň má starať, sa ešte stále zhromažďovala mládež zo Zrkadlového hája, ale už to nebolo kvoli športu. Obyvatelia okolitých panelákov by na mieste parku najradšej videli ďalšie nákupné stredisko a bolo by to veru dobré miesto na nákupy, keby sa tam bolo dalo stavať. Ale nedalo sa, a tak chátralo.

1. apríla tohto roku sk8park znovu ožil. Tentokrát bez vysokého plota za 250 tisíc, ktoré asi niekoho pred 8 rokmi tiež dosť potešili, ale za to za veľkej radosti mladých Petržalčanov, ktorí si za pomoci sociálnych pracovníkov Novej nádeje a mnohých iných dobrých ľudí svoj sk8park vybojovali.

A keďže o takéto veci V PODSTATE ide, mali sme sa čo spýtať Zuzany Hollej, ktorá projekt sk8park dotiahla do víťazného konca.

V PODSTATE: Ako ste na tú vec vôbec prišli, že zrenovujete petržalský SK8PARK?
Zuzka: Nová nádej sa začala petržalským deckám venovať už v roku 1998, keď založila klub Kaspian, neďaleko od sk8parku. Keď sme v roku 2003 začali streetwork (terénnu sociálnu prácu), zistili sme, že mladí sa v iných častiach mesta zhromažďujú práve v skateparkoch. Projekt renovácie parku teda vyšiel z ich iniciatívy.

Ale veď oni ten SK8PARK pred tým zničili, nie?
Oni si to priamo nezničili. Zničilo sa to používaním a poveternostnými vplyvmi. Päť rokov sa o to okrem rekonštrukcie U-rampy nikto nestaral.

Ako ste to celé spravili?
No, najprv sme sa snažili presvedčiť mestskú časť, aby na to dala peniaze, ktoré na to má v rozpočte vyčlenené a ktoré z roka na rok odsúva. Rokovali sme so zástupkyňou starostu, ale poslanci našu žiadosť neschválili. Dostali sme radu, že môžeme presvedčiť poslancov, že keď park opravíme, bude sa naozaj používať. Môžeme požiadať miestne zastupiteľstvo o prenájom parku, ale peniaze musíme zohnať niekde inde. Tak sme sa vybrali tou cestou. Prehovorili sme poslancov, podali sme projekt na Nadáciu SPP a keď bol schválený, rokovali sme s firmami, ktoré by inštalovali jednotlivé prvky sk8parku.

To je super! Takže ste prehovárali poslancov, aby vám dovolili urobiť dobrú vec za cudzie peniaze na mieste, s ktorým aj tak nevedia, čo urobiť. A v Nadácií ste nepotrebovali žiadne konexie?
V Nadácií náš projekt prešiel riadnym výberovým konaním a bol schválený. Úplne normálne a regulárne. Mali sme, samozrejme, dobré referencie.

Tak to je super, že nám to na tom Slovensku už funguje. A ako sa zachovali decká, keď sa dozvedeli, že sa ide stavať?
Mladých sme zapojili od začiatku úplne do každej fázy projektu. Mali jedno stretnutie so zástupkyňou starostu, kde vysvetľovali, ako si park predstavujú. Po schválení projektu sa rozhodovali, ktoré prekážky tam dáme nové, ktoré tam zostanú a tiež ktoré odtiaľ pôjdu preč. Dokonca sa pripravili aj na verejné stretnutie, na ktorom chceli celú myšlienku obhájiť pred na hluk sa sťažujúcou verejnosťou.

Chceli?
Áno. Žiaľ, nikto na verejné stretnutie neprišiel. Urobili sme ho preto, lebo sme naozaj chceli poznať názory ľudí, ktorí žijú v blízkom okolí. Mali sme dokonca pripravené odborné odhady hlučnosti, ktoré dokazovali, že park bude tichší, ako ten pôvodný, ktorý mal prekážky urobené z dreva. Ale neprišiel vôbec nikto.

Ako to teda celé nakoniec dopadlo?
No, dostali sme peniaze a museli sme sa riadne obracať, aby sme to stihli urobiť. Dosť ťažké bolo to, že ja som projekt vlastne preberala od Peťa, ktorý bol na začiatku myšlienky, ale musel odísť do zahraničia a miestne zastupiteľstvo nebolo zrovna nadšené, že sa na našej strane počas projektu menia ľudia. Termín bol do konca minulého roka a nebolo nám všetko jedno, keď nám tesne pred samotnou montážou partnerská firma odskočila zo zmluvy, kvôli lepšej zákazke niekde inde. Nakoniec park postavila jedna česká firma. Bolo to celé dosť vyčerpávajúce. Niekedy som mala pocit, že už to fyzicky ani nezvládnem, že je toho príliš veľa. Ale ľudia v Novej nádeji sú super. Dokážu podržať a pomôcť v pravej chvíli. A chalani pomáhali, chodili robiť. Tiež bolo povzbudením, že sa do projektu pridalo viac mládežníckych organizácii, ktoré v Petržalke pôsobia. To bola veľká pomoc. Nakoniec sa to stihlo načas a tento rok sa už robili iba dorábky.

A verejnosť?
Keď sme začali robiť, ľudia sa zastavovali a vyjadrovali rôzne názory. Napríklad, keď sme na začiatku rozoberali zdemolované prekážky, zastavila sa tam jedna babička a začala po nás kričať, aby sme chlapcom nebrali prekážky, lebo nebudú mať na čom jazdiť. Z toho sme sa tešili. Ale boli aj menej povzbudivé, keď nám robotníci hovorili, že sa pri nich zastavovali ľudia a vyjadrovali sa, že čo to zasa staviame, veď tie nevychované decká to za chvíľu zasa rozbijú a podobne. Ale zdá sa, že ľudia to nakoniec prijali veľmi dobre. V deň otvorenia sa od rána zhromažďovali v parku a v okolí.

A vydrží teraz ten park dlhšie ako ten prvý?
Vydrží, lebo chalani sa do toho zapojili, budú si to strážiť. Síce už zmizla jedna prekážka, museli sme ju reklamovať, lebo nebola dobre pripevnená, ale chalani sú taká prirodzená polícia. Malí detektívi. Už pátrajú po zlodejovi. Samozrejme, po vlastných spravodajských linkách.

Aj ty sa o to budeš teraz nejak starať?
Hej, keď som sa ku projektu pridala, bývala som 3 min od sk8parku. Teraz to mám tak 10 minút pešo. Starám sa, aby ten park vydržal. Som tam na rozhovory, poradenstvo a fungujem aj ako miestna zdravoťáčka. V batohu so sebou nosím lekárničku na prvú pomoc. Zranení je veľa, ale väčšinou si to chalani nedajú ošetriť. Sú na to moc hrdí a keď sú polepení náplasťami, zle sa im jazdí. Nechajú sa ošetriť, iba keď je to vážne. Ale ani toho nie je málo.

Čo si o tebe myslia decká z Kaspianu?
Som celkom fajn osoba, s ktorou sa dá porozprávať o všetkom možnom. Tešia sa, že som tam, lebo sa so mnou dá rozprávať o veciach, o ktorých sa s ostatnými nedá.

Fakt si myslíš, že mladí ľudia sa môžu cez toto zmeniť?
Keď sa venujú jazdeniu, nemôžu riskovať byť na drogách. Bolo by to veľmi nebezpečné a oni to vedia. Minimalizuje sa tým užívanie drog. Zažijú, aké to je, nebyť na drogách a cítiť sa pri tom dobre. Napríklad jeden chalan, ktorý keď sa dozvedel, že ideme opraviť sk8park, sa ku nám pridal. Zo začiatku, vždy, keď prišiel, bol nafajčený. Keď sme začali robiť na parku, zmenilo sa to. Pridal sa ku nám, a nikdy neprišiel pomáhať zhulený.

Ďakujeme, Zuzka, za rozhovor, ďakujeme aj Tomášovi Kováčovi za článok, ktorý bol základom k tomuto rozhovoru a prajeme ešte veľa ošetrených kolien a hláv.

ĎALŠIE ČÍTANIE

O zdevastovaní
www.boardlife.sk
www.xboard.site.cz

O znovu-otvorení
bratislava.sme.sk
bmx.localhost.sk
www.petrzalskenoviny.sk
www.bikemagazin.sk
www.novanadej.sk

Galérie
bmx.localhost.sk
www.novanadej.sk

O čo ide?

V podstate by som teraz najradšej vstal, hodil laptop do batoha, vypadol z domu (kde teraz pracujem) niekde do lesa, tam by som sa zložil pri tom veľkom strome a… určite by som zaspal. Hoci som tam chcel ísť písať… Tak zostanem doma, otočím si stoličku smerom na okno a iba na chvíľu zatvorím oči. Áno, toto je super. Ups! Nič nevidím!

Mám teraz dosť dobré obdobie. Mám dojem, že Boh sa na mňa usmieva. Za posledné 4 mesiace zo seba postupne zhadzujem všetko zbytočné, čo som na seba nabral za 8 rokov v snahe byť všade, všetko vedieť a všetko ovplyvňovať. Postupne som sa totiž už asi príliš odkláňal od toho, čo je podstatné. Asi v každej oblasti. V práci, v cirkvi, medzi priateľmi, vo svojich obdarovaniach, pri štúdiu, pri cestovaní, v oblasti peňazí, času, vzťahov a tak ďalej a tak ďalej. Žil som zaujímavý život. Ako vedúci som mal týždenne tak zo 15-20 pracovných stretnutí rôzneho druhu, denne dostával okolo 30-40 emailov, z toho možno 20 na ktoré bolo treba odpovedať. A stále som si rozširoval obzor. Napríklad v jednej zo svojich silných chvíľ, som si dal domov zaviesť časovo neobmedzený internet. Sľuboval som si od toho zázraky. Nevedel som sa dočkať chvíle, keď budem môcť sledovať všetko, čo sa na Slovensku a vo svete pohne v oblasti politiky, kultúry a umenia. Budem všetko prvý vedieť, ľudia sa to dozvedia odo mňa. Wow! —-

Podarilo sa a tak som začal čítať a čítať. Čítal som všetko, čo ma zaujímalo. Namapoval som si spravodajské servre o všetkom, čo som chcel sledovať. Správy, technika, kultúra… Vedel som, že sa tomu možno venujem trošku veľa, ale tiež som vedel, že sa musia niekedy isto dostaviť výsledky tohoto môjho snaženia. Všetko niečo stojí. Nie? A začali sa dostavovať. Raz, keď som napríklad postupne, prečítal tretiu, štvrtú, piatku, desiatu verziu správy o Pápežovom pohrebe, a zrazu som si uvedomil, že už si fakt nepamätám koľko ľudí sa to vlastne do toho Ríma dovalilo, uvedomil som si, že toto asi nebude cesta. Moja hlava proste nestíhala. Skúšal som aj iné veci, ale to by bolo na dlhšie.

Jedného pekného dňa, prišiel STOP! Nie je dôležité čo sa stalo, ale výsledkom bolo, že zrazu nebolo treba všetko vedieť, všetko a všetkých ovplyvňovať a informácie prestali mať takú váhu, ako dovtedy, pretože tlak povolil. Stretnutí rapídne ubudlo, emaily sa zredukovali na minimum, SMS-ky prestali končiť otáznikmi a ja som dostal príležitosť začať tak trochu od znova. Vo vzduchu visela iba otázka, či som sa naučil to, čo som sa potreboval naučiť. Podarí sa mi teraz lepšie rozlišovať medzi tým, čo je podstatné, a čo nie? Uvidíme. Ale zatiaľ mám pocit, že ma to jednoduché žitie dosť chytá. Prejavuje sa to zaujímavo. Z palmu som prešiel späť ku starému dobrému papierovému notesu. Zatvoril som bankové účty, čo nepoužívam, aj na tých pár poradách už nepotrebujem toľko hovoriť, prestal som čítať niektoré knihy, a začal som viac čítať tú jednu inú knihu. A keď teraz otváram oči, už sa neviem dočkať zelenej za tým oknom. Asi už som to potreboval.

Autor je novopečený tridsiatnik s nápadmi hodnými 13-ročného chlapca a vlasmi 70 ročnej starenky.